Pri hudbe cítim pochybnosti, ale aj existenciu, život a obrovskú radosť

Pamätáš si na svoj prvý pocit, keď si prišiel na to, že budeš skladať hudbu, a že to bude tvoja cesta životom?

Ten prvý pocit, pokiaľ si dobre pamätám, bol o kreativite, o nejakej tvorbe, a v mojom prípade to bolo v detstve kreslenie, tým som začal. Od malička som bol náruživý kresliar a bola to moja veľká vášeň. Držalo ma to do nejakých pätnástich rokov, denne som kreslil. No a keď som som mal dvanásť, mal som za sebou pár rokov klavíra a napočúvanú všelijakú hudbu. Pod vplyvom časopisu Bravo, kde som videl obrázok skupiny T. rex, na ktorom bol spevák a gitarista Marc Bolan s krásnym Gibsonom, som získal pocit, že toto je niečo, čo by som chcel v živote robiť. No a prišla gitara a keďže som vedel už hrať na klavíri, tak automaticky som si začal robiť vlastné pesničky. Venoval som sa napríklad tomu, že som si listoval v knihách poézie, ktoré mala moja mama v knižnici a básne, ktoré sa mi vtedy zdali byť zrozumiteľné, som použil. Učil som sa zhudobnovať texty, a zároveň som skladal svoje kratučké skladbičky a pesničky a dokonca, v štrnástich som začal písať muzikál. Z neho mi zostali nejake témy, ktoré si dodnes pamätám, ale nemal som texty, len jednotlivé hudobné čísla, nejaké charaktery postáv som si k tomu vymyslel. Už od dvanástich som mal kapelu, hrali sme aj pre riaditeľku na základnej škole a pre učiteľský zbor tri vlastné kompozície. Potom ma začala zaujímať teoretická strana hudby, tak som si začal kupovať všetky možné dostupné knižky, ktoré sa za socializmu dali zohnať a zaoberal som sa teóriou. To nakoniec vyvrcholilo tým, že keď som mal 18, tak som začal chodiť k pánovi Borisovi Turzovi na súkromné hodiny kompozície, harmónie, klavíru, analýzy a celého balíka takzvaného hudobného vzdelávania v rámci európskeho hudobného myslenia. Tam som tiež písal harmonické cvičenia a stále som písal svoje skladbičky, ktoré prechádzali tvrdou kritikou a cenzúrou pána profesora. Veľmi často som musel veci prepisovať, dokým pán profesor nepovedal, že „je to teda v poriadku, prepíš to do čistopisu, napíš tam dátum, odlož to a môžeš napísať ďalšiu“. Tak tam som robil to, čo sa dá nazvať komponovanie pre klavír. To bolo veľmi dobré školenie, chodil som tam 10 rokov a bol by som tam chodil dodnes, ale pán profesor jedného dňa opustil tento svet. Popritom samozrejme fungovali aj kapely, už som aj chodil nahrávať, skladal som pesničky, repertoár pre iných a aranžoval všetko možné a tak to vlastne ide do dnešného dňa.

Ako skladáš dnes? Píšeš si už sám texty, píšeš ich naraz, alebo zbieraš dlhodobo, alebo sa výpoveď v tebe zhmotní a ty to dáš von? Trvá to dlho, krátko?

Keby ľudia videli môj archív, to znamená moje písomnosti typu hudba, texty, tak mali by pocit, že sa v tom nemôže vyznať nikto, a myslím si, že okrem mňa sa v tom nikto ani nevyzná, takže ten proces je veľmi prírodný a nedisciplinovaný. V akejkoľvek situácii mi napadne dobré slovné spojenie alebo veta, tak buď si to nahrám do telefónu, alebo si to napíšem na najbližší papier, ktorý nájdem, takže v tom archíve sú všetky možné typy papierov, popísaných všetkými možnými typmi pier a ceruziek. To sa tam kopí. Ale niekedy sa stane, že pesničku zložím naraz, keď si už teda sadnem za klavír. Vznikne situácia, že príde naraz aj text aj hudba, v podstate od začiatku do konca, bez akýchkoľvek zastavení a opráv, aj keď snahy sú, že rozmýšľam: ‘zmením nejaký akord alebo niečo v texte?’ Ale väčšinou sa vždy vrátim k tomu prvému tvaru. Zvykol som si aj improvizovať texty v štúdiu, nahrám si hudbu a text, aj melódiu, improvizujem priamo do nahrávky. Tak v tomto sa snažím zlepšovať. Veľa tých textov na platniach sú vlastne okamžité improvizácie, aj keď robím povedzme inštrumentálnu hudbu. Keďže nikto odo mňa nežiada partitúry, ani nemám žiadnu potrebu to písať na papier. Ak mám nejakú predstavu v hlave, že mám nejaké akordické spoje, melódiu, tému, no tak idem do štúdia. Už predtým si to dám v hlave dokopy, ako by to asi malo byť, začnem to realizovať a väčšinou to dopadne úplne inak, než moja pôvodná predstava. Deje sa to v zásade na nejakej úrovni riadenej improvizácie a to rovno nahrávam. Keď je to nahraté, sadnem si k tomu a keďže technológia umožňuje s tým robiť kadečo, potom komponujem s myšou v počítači. Robím s tým hudobným materiálom všelijaké experimenty. Ale samozrejme, že som stále schopný sadnúť si k papieru a napísať hudbu na papier, ale dnes nevidím na to žiaden dôvod.

Líši sa u teba sposob akým skladáš, keď si pri klavíri alebo gitare? Sú tie nástroje u teba rovnocenné, alebo dávaš niektorému prednosť?

Rád by som mal trošku viac času, aby som mohol viac cvičiť na klavíri. Viac sa venujem gitare, ale paradoxne pesničky na 90 percent, ak vzniknú pri nástroji, tak je to pri klavíri. A pri gitare? Vlastne si ani neviem dosť dobre spomenúť, že by som niekedy pri gitare akože komponoval. Napadnú mi veci, ktoré si zapamätám, nejaké motívy, alebo mám nejakú skladbu, ktorá existuje, tak si ju upravím pre gitaru, aby som ju mohol hrať sólovo. Keď cvičím na gitaru, vznikajú všelijaké frázy, postupy, tie potom niekde použijem. Keď hrám na klavíri, keď som niečím inšpirovaný, tak si to zapisujem, píšem si poznámky, ktoré nechcem aby niekto videl, lebo to by bolo šialené.

Máš dobrú pamäť na hudbu? Keď ti napadne nejaký nápad, dokážeš si ho pol dňa udržať v hlave tak, aby si ho potom, keď sa dostaneš do štúdia, mohol nahrať?

Tak ja si pamätám skladby, ktoré som vymyslel, keď som mal 14 rokov. Myslím si, že v tomto ohľade mám veľmi dobrú pamäť, že si toho pamätám strašne veľa.

Tento aspekt hudobnej pamäte ma fascinoval u Deža Ursinyho. V knihe Listy Zdenke Krejčovej, ktoru som kedysi redigovala, píše, že si vymyslel nejaké dosť zložité melódie a tie si bol schopný pamätať, kým sa dostal k nástroju niekoľko dní a potom ich normálne vylovil z hlavy.

Na túto tému hovoril minule Chick Corea v jednom videu, tesne pred smrťou. Pýtali sa ho, ako si on pamätá tie skladby. Povedal, že to nie je o pamäti, ale o tom, že to jednoducho vieš. Ja som nikdy nehral veci spamäti, ja som ich vedel. Nerozumel som tým ľuďom, ktorí hrajú z papiera alebo maju poznámky a tak. To je pre mňa nemysliteľné, mňa to ruší. Takže keď som už išiel niečo hrať, nejaký repertoár, tak som to proste vedel. Ja som sa to naučil, nebolo to o tom, že som si pamätal aký akord za akordom ide, ale vedel som celé tie skladby. Vedel som, ako to je a čo idem hrať. Myslím si, že to je iný pocit, keď to človek vie, ako keď to hrá spamäti.

Skôr som myslela to, že ked máš nejaký nápad, či si ho dokážeš hneď zapamätať. Je pravda, že tie nápady sa zvyknú vracať, vracajú sa dokonca aj v takých detailných presnostiach, až ma to prekvapí, že je tam presne nejaký detail v melódii, ktorý trvá na svojej existencii.

Tak mne sa to vracia, vracia sa mi to vždy aj s tým tempom, aj so všetkým.

Čo to znamená? Siahame do nejakej vesmírnej knižnice, kde sú uložené naše veci, ktoré máme stiahnuť a dať ostatným, potom, čo ich spracujeme? A my tam siahneme úplne s istotou a tak nejako vždy vieme, kde pre to siahnuť.

No ja to vnímam tak, že to je prítomné neustále. To je proste stále tu a taká tá mystická predstava o tom je tá, že celá hudba, všetko, čo sa kedy ozvalo a čo sa kedy ozve, je dávno zrealizované a že my sme akési médiá, ktoré to sťahujú a podľa toho, aký máš výkonný softvér alebo hardvér, toľko sa ti dostane, alebo v takej kvalite. Povedzme Mozart, ktorý bol na toto extrémne vyladený a talentovaný, tak ten sťahoval neskutočnou rýchlosťou celé obrovské kusy hudby. O ňom sa hovorí, že on nepísal melódiu, ale že sa posadil a napísal z fleku časť symfónie alebo pol opery. On to celé opisoval. Vždy je to o tom, ako sa človek o ten softvér stará, ako vylaďuje tú svoju anténku, to znamená, že pracuje na nejakej technike, na nejakej predstavivosti, na všetkých činnostiach, ktoré to podporujú. Potom sa tie veci dejú a myslím si, že každý je v tomto špecifický, každý dostáva informácie tak, ako ich potrebuje. Sú veci, o ktorých už ani neviem, že existovali a zrazu jedného dňa mi to príde, sedím pri klavíri a pesnička, ktorú som zložil pred 30 rokmi, sa objaví. A zrazu je tam, trvá mi pár sekúnd a hneď viem, ako to ide. A potom je to aj tréning. Tým, že som roky hral s kapelami a mal som v hlave tých programov habadej a mnohé som staval sám, bol som zvyknutý si pamätať kvantá vecí. Keď som robil štúdiového hráča, tak od istej doby som si už nepísal žiadne poznámky, pretože keď mi tú skladbu zahrali, alebo ukázali zápis, že tak to je, tak som si to pamätal a nepotreboval som už nič písať. S výnimkou jednej jedinej skladby a to bola Ten čo hrával s Dežom od Jara Filipa, taká tá dlhá skladba o muzikantskom pekle. Bola plná všelijakých zmien, takže to som si jedinýkrát napísal na papier. Ale inak som si všetko pamätal a som zvyknutý hrať takzvane spamäti. Ja nemám rád pred sebou žiadne noty, žiadne papieriky, nič také.

Ty chodíš každý deň do svojej práce, teda do štúdia. Máš niekedy pocit, že sa ti tam fakt nechce ísť a že by si sa na to…

Nie, nie, nie, ja tento pocit nemám.

Tešíš sa každý deň do práce?

No tak…pre mňa to nie je práca, ja som do práce nikdy nechodil, takže ja neviem, čo je to za stav, že niekto ide do práce.

Ja to nazývam práca, lebo je to naša práca.

Je to činnosť, povedzme.

Dobre. Tešíš sa na svoju činnosť každý deň?

Teším sa, pretože posledný rok a pol sa mi podarilo to, čo nikdy predtým. Nikdy som nemal takú možnosť, že by som naozaj každý deň mohol byť v štúdiu. Teraz je to tak. Môžem tam byť každý deň a vždy mi príde niečo na um, čo treba urobiť zajtra. Idem domov a už sa teším, že aby bolo ráno, aby som tam zas mohol ísť, sadnúť si za nástroj alebo za počítač a niečo robiť. Aj v dobách, keď som každý deň nechodil do štúdia, tak som chodil do štúdia veľmi často a medzitým sa hralo, skúšalo. A keď ani to nebolo, tak som sedel doma, hral som si sám, alebo som cvičil, niečo som si len tak nahrával, robil som kadejaké experimenty. Pre mňa je to náplň môjho života venovať sa hudbe. Robím to systematicky od nejakých, ako som už povedal, dvanástich rokov.

Je pre teba dôležité, kde je to tvoje pracovné miesto, štúdio, alebo to miesto, kde cvičíš, nahrávaš? Vplývali tie jednotlivé miesta, v ktorých si sa ocitol počas posledných 30 a viac rokov, na to, ako si robil hudbu, alebo akú? Týkalo sa to územia tam vonku alebo vnútorných priestorov? Je to pre teba dôležité, alebo nie?

Vnímam to tak, že vždy, keď som žil v nejakej časti tohto mesta (Bratislavy), tak pocit z toho miesta, čo som tam zažíval a príbehy ktoré tam vznikali, sa vždy odrazili v tom, čo som robil. Presťahoval som sa do Dúbravky a žil som naozaj prvýkrát v reálnom paneláku, v prenajatom byte. Oproti na Fedákovej býval Dežov syn a keďže som ho raz stretol na ulici, povedal som mu, že budem robiť Dežov tribute. To bolo pár rokov po jeho smrti, a hovorím Kubovi, že poď si zaspievať otcove piesne. On bol na prechádzke so svojím psom Havranom, ktorý kedysi bol Dežov, a on ho zdedil. Potom som prišiel domov a napísal som si do pesničky to, čo som na ulici zažil. Prostredie tak vždy formovalo to, čo som robil, hlavne od momentu keď som začal písať texty. A dobrý príklad je aj album Rock and roll z Rači. Áno, má to definitívne vplyv na človeka, že keď sa niekde ocitne, tak je v realite toho miesta a v iných reáliách. Je to pre mňa veľký inšpiračný zdroj, každý pohyb na ulici, medzi ľuďmi, v dopravných prostriedkoch, kdekoľvek. Sú to pre mňa zvukové aj vizuálne obrazy, ktoré potom používam. A keď niečo robím, vlastne sa mi spájajú s tou hudbou, ktorú vygenerujem.

Presťahoval si sa z Dúbravky do Rače na konci 90. rokov. Tam si zakotvil na 20 rokov. Čím bola Rača pre teba špeciálna?

Pre mňa tým, že som býval v malom domčeku a mal som tú výhodu, že som nemal žiadnych priamych susedov, to znamená žiadna stena nebola opretá o môj prenajatý dom. Bol tam ten luxus, ktorý je pre mňa vždy dôležitý, aj keď momentálne ho nemám, a to bolo to, že tam bolo ticho. Úžasné ticho. Neskôr sa to zhumpľovalo a už bolo počuť tú ulicu a tak. Ale v zásade tam bolo ticho aj v noci, za rohom boli Vinohrady a les, kúpalisko a krčmy. Veľmi som to tam mal rád, bol to taký dedinský život. Tam, keď som sa ráno zobudil, tak som nevedel, či je pondelok alebo streda, alebo čo. A to sa mi veľmi páčilo. Ten pokoj a možnosť, že naozaj som mohol o švrtej v noci hrať na klavíri bez toho, že by som niekoho rušil, som považoval za luxus.

Štúdio, do ktorého teraz chodíš denne, je blízko koľajníc. Ako to zvládaš?

Tak preto to vlastne voláme Eisenbahn Records, že okolo štúdia sú dve vlakové trate, jazdia tam vlaky a je to prostredie pre nahrávanie hudby, z tohto pohľadu, nevhodné. Tam, keď spievam, musím niekedy zastaviť nahrávanie, lebo ide vlak, a tak čakáme kým prejde. Ešte tie osobné prebehnú rýchlo, ale nákladné sú dlhé, takže aj 20, 30 sekúnd sedím, čakám, kým prejde vlak, aby som mohol ďalej spievať. Brutálne podmienky. Zároveň som si uvedomil, že buď to použijem, alebo sa budem vyhovárať, nič nerobiť a sťažovať sa, že keby som toto mal, tak by som tamto urobil… Prestal som to riešiť, má to tie výhody, že tam môžem byť každý deň, dá sa tam nahrávať, dá sa tam nahrávka zrealizovať a to prostredie a tie vlaky…. Budiž, hovorím si, robím za tých podmienok, aké sú. Nemám ilúzie o Slovensku, o tom, ako vyzerá scéna umelecká, kultúrna a hudobná zvlášť. Viem, ako vyzerajú štúdiá, viem, ako vyzerali kedysi. Kedysi tu boli špičkové štúdiá, vybavené svetovou technikou. Dnes sú všetky zbúrané alebo zničené. Zostali tu domáce štúdiá, ktoré nemajú spoločné nič so skutočnými štúdiami. Ale taká je realita a buď to človek príjme, ide do toho s tým všetkým a nesťažuje sa, alebo sa vyhovára.

To sa mi zdá dosť zaujímavé, že si sa musel odsťahovať z ticha v Rači, ale na albume Rock and Roll z Rači počuť už ďalšiu etapu, to, že jeho plynutie je, v porovnaní s Bezvetrím, veľmi rozkúskované. Každú chvíľu sa tam niečo mení, je to dosť kolážovité, čo je možno aj výsledkom toho, že to v Eisenbahne treba robiť po malých kúskoch.

Nie. Ja ani neviem či je to rozkúskované, dlho som to nepočul. Ale skôr si myslím, že doba sa zmenila. Rytmus života a zvukový svet života je iný a celý ten chaos, ktorý sa odohráva na uliciach a bohužiaľ aj častokrát v nás, nedá sa tváriť, že neexistuje. V dobe keď vznikalo Bezvetrie, bolo všetko inak, aj v mojom živote, aj s tým ako som to vnímal. V konečnom dôsledku aj pri Bezvetrí sa diali veci. Pravda je taká, že tá verzia ktorá vyšla, bola z verzií, ktoré som nahral, no... páčila sa mi najmenej. A úprimne povedané, vôbec som s tým nebol spokojný. Predstavoval som si to úplne inak a v tej dobe som to nevedel zrealizovať. Celé nahrávanie Bezvetria trvalo asi 4 roky a myslel som, že to neprežijem v zdraví. Bolo to šialené.

Kde sa to nahrávalo?

Najprv som to nahral ako demo v domácom štúdiu u Tóna Kubasáka v Petržalke. Potom som sa rozhodol, že to nahrám v štúdiu, s tým, že demá prepíšeme na pás a tam nahráme nejaké živé nástroje a tak sme išli do Ebony. Tam to ale stroskotalo na všetkých možných nedorozumeniach a hádkach. Potom som to išiel nahrávať do Žiaru nad Hronom, kde môj terajší spolupracovník Mirko Širáň mal vynikajúce štúdio. Ale nebol som to schopný dokončiť, popritom sme tam nahrali Lipovho Čierneho Petra a časť druhej platne Free Faces. Ale Bezvetrie sa mi v tej dobe nedalo dokončiť, keďže som vnímal tie veci, ako som vnímal a tak som sa rozhodol, že potrebujem producenta a že to bude Oskar Rózsa a že to pôjdeme nahrať do štúdia Propas k Petrovi Jandovi. Tak sme sa tam aj vydali, nahrali sme asi 10 vecí, tam som sa aj nervovo zrútil, opäť z toho nič nebolo, len vyhodené peniaze a čas. Takže boli tri alebo štyri rozrobené pokusy, ktoré nikam neviedli, o všetkých som pochyboval a potom na poslednú chvíľu sme sa rozhodli, že teda ešte raz to skúsime a natočíme to v Ebony, Marcel Buntaj, Oskar a ja, ktorí sme to už v tej Prahe raz točili. Takže oni už niečo o tom vedeli a keďže tam spal hore Marián Čekovský a mal tam synťák, a my sme tam mali Fender Piano, rozhodli sme sa, že bude dobre, aby boli na nahrávke klávesy. Hovoríme mu: ‘Majo poď! Poď nahrať s nami dosku, bude to ľahké, len pár akordov!’ Ten bol ako Alenka v krajine zázrakov, sadol za klavír, ja som mu nadiktoval akordy a nahrávali sme. A potom prišli ešte všelijakí iní ľudia a donahrávalo sa to, popritom sme v prestávkach improvizovali a z toho vznikol album Kamakura. No a to sme teda natočili v tom Ebony a to som považoval za najhoršiu verziu, aká vznikla.

A celý čas to malo pracovný názov Bezvetrie?

Áno. Najprv sa to volalo Pomaly a rýchlo, a potom od istej doby Bezvetrie. Potom to začal jeden zvukár mixovať, zmixoval to, a ja som si myslel, že to bolo ešte oveľa horšie, ako predtým nezmixované. Potom ma nakoniec Jožko Šebo presvedčil, nech to dám zmixovať Ďurovi Kupcovi, že on to urobí dobre. Ďuro to urobil, ale ja už som v tej dobe bol v zlom psychickom stave, lebo v tom boli peniaze a všelijaké zmluvy, väčšinou som to samozrejme platil zo svojich peňazí, takže to boli šialené sumy. Tak sa to nakoniec nejako zmixovalo a Jožko Šebo to ponúkol Universalu, ktorý mi za to nejaké peniaze dal a vyšlo to. V tej poslednej fáze som naozaj netušil, čo sme nahrali, čo to robím a čo sa to deje. Tých príhod okolo toho je oveľa viac, jedného dňa to odhalím. To bolo príšerné obdobie. No a potom keď to vyšlo, prišlo ešte horšie obdobie, lebo som sa s tým zmieroval, to znamená, že každý deň som si to pustil aspoň desaťkrát. Po prvom vypočutí som si povedal, že je to fajn, super, že je to bomba. Po ďalšom vypočutí som sa rozhodol, že je to najväčšia hlúposť, akú som kedy natočil, ze to je úplny nezmysel. To sa mi dialo na dennej báze asi tri mesiace, čo vygenerovalo značné depresie. Medzitým som išiel promovať do rádií, medzitým som počul názory všetkých mojich kamarátov, okolie mi hovorilo, že to je také a onaké. Takže mlelo ma to z jednej strany na druhú. Bolo to tým, že som išiel prvýkrát na verejnosť s pesničkami, ktoré som si naspieval sám a aj texty som si sám napísal. Tak o to som bol na to citlivejší. Trvalo to niekoľko rokov, kým som sa naučil s tým žiť. A ešte veľa ďalších rokov, kým sa pocit bolesti z toho, že to nebolo podľa mojich predstáv, rozplynul úplne. Ale na druhej strane to bola skúsenosť, ktorá ma naučila, že vtip toho procesu je taký, že to je vždy tak.

V poslednom čase si ten album niekedy počul?

Nie, ale raz začas počas tých 20 rokov, čo odvtedy uplynulo, som si v tajnosti, potichúčky pustil celé to svoje zobrané dielo a hlavne Bezvetrie a snažil som sa s tým vyrovnať. A počúval som ho v rozličných stavoch vedomia, od triezveho až po totálne... no čo len chcete. A zistil som, že nech robím, čo robím, vždy, keď si to pustím po akejkoľvek dobe, tak počujem vždy niečo iné, ale tak zásadne iné, že to je šokujúce. Počul som to už veľakrát s časovým odstupom. A je to tak so všetkými mojimi vecami, že keď si ich po čase pustím, počujem úplne niečo iné, ako keď som to vtedy nahrával. Čo je na tom fajn, a čo mám rád, keď si to pustím je, že mi to pripomenie tú dobu a osvieži mi to pamäť a vráti mi všetky tie obrazy a príbehy doby. Zároveň nemám šancu to počuť tak, ako to počuje poslucháč. Ja si okolo toho toľko pamätám a toľko viem, to je úplne iný príbeh.

Hlavne si ale prežil celý proces vzniku a ten vie byť veľmi bolestivý. Samotná tvorba pesničiek je zábavná časť, aj osviežujúca, aspoň pre mňa, ale potom príde ten pôrod. Ešte som sa chcela spýtať na Bezvetrie, niežeby som sa mu chcela nejak zvlášť venovať, ale zdá sa, že sme narazili na bod zlomu u teba, ktorý sa tam dial. Ty si sa rozhodol, že ideš skomponovať pesničky, ktoré sám ideš spievať, že to bude takýto autorský album? Taký bol tvoj zámer?

Nie u mňa to tak nefunguje. Jednak už v puberte som skladal pesničky na texty básnikov, ale krátke úryvky textov som si tam vkladal aj sám. Aj v Demikáte niektoré skladby boli moje. Priniesol som skladbu, a povedal som, že v refréne sa bude spievať ovce moje ovce. Vždy som mal nejaké floskuly pripravené, z čoho asi vyjsť a Marián to dorobil, a častokrát ich robil aj on. Ten text sa mi tam vždy nejako ozýval. A nahrával som aj platňu Ten istý tanec Deža Ursinyho, on si vtedy napísal prvý aj poslednýkrát svoje texty a je v nich veľmi osobný a otvorený. Takže som prvýkrát počul na slovenskej scéne niekoho, kto priamo jedna k jednej spieva o tom, čo sa deje v jeho živote. To bola veľmi zvláštna skúsenosť, veľmi silná. Bolo to neuveriteľné, čo som počul z tých nahrávok, respektíve, keď sme to točili, čo nám spieval do slúchadiel, neveril som, že počujem to, čo počujem. Lebo dovtedy boli tak akurát nejaké intelektuálne skrýše autorov alebo nekonečné pubertálne smútky o rozchode v 14-tich rokoch, a takéto ako robil Dežo, jednoducho neexistovalo. No a potom Richard Müller točil Nočnú optiku, my sme ju nahrávali, a na nej je pesnička Nohy a povedal mi, aby som to naspieval. Tak som to naspieval, dokonca aj viac hlasov, to si pamätám ako dnes. Bolo to v nedeľu večer a zobudil som sa v pondelok ráno a zničoho nič vznikli prvé tri pesničky na Bezvetrie tak, ako idú v poradí. Začal som si hrať a tie príbehy prišli. Zapísal som si texty, nahral som demo. A tie pesničky začali prichádzať jedna za druhou, zistil som, že ma to nesmierne baví. Nová chuť z toho, že pracujem so slovom a píšem si svoje riekanky, tak to bolo veľmi vzrušujúce. Vtedy som mal už aj svoj klavír, ktorý mi vždy veľmi dobre poslúžil a inšpiroval ma. Vtedy som žil s jednou mladou dámou a zabávali sme sa tým, že som si sadol za klavír a improvizoval som pre ňu pesničku, aj text, aj hudbu a ona to zapisovala. Pesnička Zmena tak vznikla a presne tak je aj na platni. Potom mi ona nadiktovala nejaké šialené akordy, nebola hudobníčka, ale pohybovala sa v tom prostredí, vedela názvy akordov. Tak som jej povedal:’Daj nejaké akordy.’ A ona: ’F-dur, C-dur A-dur C-mol Fis-mol’. A to je pesnička Slimák. To sú jej akordy, ktorých som sa chytil a spravil som z toho skladbu. Takže sa to začalo diať a odvtedy to ide stále. Ale aby som sa vrátil k tej depresii z hudobnej tvorby a realizácie. O tom sa málo hovorí, že čo sa deje s ľuďmi, keď sa to odohráva a hlavne v hudobnej branži. Vzniká taký pocit, že všetci sú tu, plus mínus, supermani. Takže, mal som takúto skúsenosť, a mal som ju aj pri Čo dom dal a nakoniec, pri každej platni som ju mal. Ale keď sú tam vlastné texty a spieva sa tam, tak to je ešte niečo iné. Pri tých prvých dvoch doskách to bolo také, že mal som tú skúsenosť, ale nevedel som to sformulovať, aj som sa hanbil, že pochybujem. No a čítal som rozhovory s kadejakými ľuďmi a dostal som sa k dokumentárnym filmom jedného režiséra... A to je ako cez kopírák, všetkým sa to deje.

Aj u Deža, ktorého si spomínal, a jeho platňa Ten istý tanec, to bolo niečo veľmi podobné. Okrem toho, že bojoval so svojou chorobou, bojoval aj so sebou. Tiež to bolo šialené, čo zažíval. Jeho pochybnosti boli obrovské a to, ako to dopadlo, nebolo tiež ľahké. Ako hovoríš, prechádzajú si tým všetci.

Človek jedného dňa pochopí, že to je istý proces, začne to s nadšením: ‘Aha, niečo mám, idem na tom pracovať a teraz to treba dostať do nejakého vrcholu, ukončiť to, aby to mohlo ísť medzi ľudí.’ Tam, kde sa to ukončí, tam je akýsi vrchol, kde je človek tou cestou vyčerpaný a je rád, že je to hotové, a potom ide cesta dole. A to je tzv. popôrodná depresia, čo zvyknú mať aj ženy, že to dieťa sa narodí a tá situácia vôbec nezodpovedá predstavám, aké mali. A táto depresia častokrát končí tragicky, bohužiaľ. A toto je to isté. A keď už človek o tom vie, že ten proces bude vždy taký, tak už je na to pripravený a nebude prekvapený, keď sa to bude diať, lebo vie, že ho to čaká za každých okolností. A čo sa týka Deža, tak keď sme natočili tú platňu a on to naspieval, jedného dňa zavolal Palovi Daněkovi, producentovi a spýtal sa ho, koľko by ho stálo, keby to nechal celé zmazať. A oni ho týždeň presviedčali s Ivanom Štrpkom, že to je dobré. Tak nakoniec urobili taký kompromis, že skús to celé prespievať, že možno to prospeje veci. On to prespieval a bolo to také isté ako mesiac predtým. No a nakoniec ho presvedcili, že to má ísť von, ale on nechcel. Tak toto je odvrátená strana tvorby. Spomenul som si na Apocalypse Now od Francisa Ford Copollu, tak na jednom disku je film, na druhom film o filme. Tam sú také príbehy zo zákulisia toho filmu, že sa mu manželstvo skoro rozpadlo, rozpočet sa rozsypával, to sú šialenstvá, takže tam je to ešte horšie a ide ešte o úplne iné veci, ako keď človek chodí len do štúdia.

Otázka znie, prečo sa stále do toho vrháme znovu a znovu?

Pretože, jednoducho, ja vtedy naozaj cítim tú existenciu, ten život, tú kreativitu, že z ničoho, v tichu vznikne nejaká hudba a pre mňa celý ten proces má stále ešte aj tú druhú stranu, čo je obrovská radosť pri tom celom.

Hej, ale či by to nemohlo skončiť tým, vieš? Že to človek stvorí, potom to dotiahne do nejakeho tvaru, ktorý by bol uspokojivý, ale potom by sme už nešli ďalej, že to musíme vydať.

No, môžeš to aj tak robiť, nikde nie je napísané, že to musíš vydať alebo ukazovať iným ľuďom, je veľa umelcov, ktorí si to robia len pre seba a zostáva to len v ich izbe a nik o tom nevie, a boli takí ľudia aj v dejinách umenia. Potom sa to neskôr objavilo a zistilo sa, aké sú to poklady. Ale myslím si, že keď si človek prejde tým procesom viackrát, a je dostatočne k sebe úprimný a nebodaj dostane podnety od iných ľudí, z ich príbehov, tak si uvedomí, že to je úplne v poriadku. Pri každom ďalšom výkone už vie, na čo si musí dať pozor, na čo musí veľmi dbať, aby sa tie pochybnosti vynárali čo najmenej a aby mohol odísť povedzme po tej mixáži alebo keď je tá vec hotová domov a kľudne spať. Je taký príbeh, kedysi bol Tanečný orchester československého rozhlasu, big band, čo točil v rádiu všetku hudbu. Nahrávali dychári a režisér z toho štúdia im hovorí: ’Poďte si to vypočuť.’ A jeden z tých saxofonistov odpovie: ‘To v žiadnom prípade, ja sa chcem vyspať.’ Takže keď máš zvládnutý proces, vieš ako sa veci dejú, tak ťa potom už neruinujú. Tak sa človek zlepšuje, že získava remeslo toho celého procesu. Vie čo ho čaká, ale už zďaleka to neprežíva tak intenzívne, ako prvý krát a hlavne vie, čo s tým, ako sa má k tomu postaviť, kedy si má dať odstup, kedy si má dať pauzu, na čom treba popracovať, čo je blbosť, čo treba vyhodiť. Ale nič sa na tom samotnom procese nemení a v momente, keď to vyjde a keď už je ten album vonku, tak čomu sa vyhýbam je, aby som si to pustil. Aspoň dva roky.

Trochu zmeníme tému. Máme super zaujímavý rok za sebou, pre muzikantov to bolo obzvlášť výživné, že na celom svete sa po istý čas nekonali žiadne koncerty. Žiadne je asi silné slovo, pár ich zrejme bolo. Povedz mi, cítiš to aj ty tak nejako prelomovo, že sa vážne niečo mení a hudba od teraz pôjde nejako ináč, alebo sa nemení nič a čakáme na rozbeh?

Celé obdobie korony som strávil v štúdiu. Využil som ten čas a priestor. Je oveľa viac voľného času, ako bolo dovtedy, to je jasné, kúpil som si nové synťáky, išiel som do štúdia, nahrával som o dušu spasenú, mám kvantá materiálu a pre mňa, či tie koncerty sú alebo nie sú... No neviem, pri tom zanedbateľnom počte koncertov, čo ja mám ročne, som si ani nevšimol, že by sa niečo stalo. Keď je dobrý rok a dostanem nejakú podporu z Fondu, tak keď urobím ročne 6 koncertov, keď je lepší rok, tak 7, to je tak časť novembra a to je celé. Pre mňa koncerty nie sú kľúčové, ani z finančného hľadiska. Dôležité je to z toho hľadiska, že som s fanúšikmi, hrám naživo, čo je samozrejme fantastická vec. No ale keď to nie je, venujem sa samozrejme iným veciam a nahrávam, som v štúdiu, pre mňa je to rovnako intenzívna záležitosť a z toho pohľadu, že čo sa stalo so spoločnosťou a čo bude diať s umením a kultúrou ďalej, tak to je veľká otázka, pretože to nikto netuší, či sa to vráti do starých koľají. Ja si myslím, že nie, sme na prahu novej doby, myslím si, že to tak bolo vždy, že keď sa v tej spoločnosti niečo dialo a vždy sa niečo dialo, tak sa to nikdy nevrátilo do toho pôvodného stavu. Neviem, nechcem to porovnávať, ale principiálne, medzivojnové obdobie bolo obdobie, ktoré sa po 2. svetovej vojne už nevrátilo, po 68. roku sa Československo nevrátilo tam, kde bolo predtým atď. Aj po revolúcii to isté, čiže vždy, keď sa v spoločnosti deje nejaký proces a ten prebieha neustále, tak život sa nevracia do starých koľají a vždy prichádzajú nejaké nové. Neviem si dosť dobre predstaviť čo sa bude diať, vzhľadom na to, aká situácia bola na Slovensku doteraz, to znamená zanedbateľný počet hudobných klubov a funkčných kultúrnych domov. Ba práve naopak, zbúrajme PKO, načo to potrebujeme, ale aspoň sme videli peknú vizualizáciu toho, čo tam jedného dňa postavia, zatiaľ to tam nestojí, tá vizualizácia však bola rozkošná. Kultúrny marazmus v krajine je obrovský. Dnes to kleslo na to, čo sa nedá nazvať ani normálne, je to teda v dobrej hĺbke a či ľudia po tejto záťaži, aj psychickej aj finančnej, aj vzťahovej budú ochotní a schopní vydeliť z tých peňazí, čo im zostali na život, niečo na kultúru a ísť na nejaký koncert... Neviem ani, či ešte budú ľudia, ktorí budú schopní a ochotní prevádzkovať tie miesta, kde by bola živá kultúra, okrem tých, ktoré sú dotované štátom, nie som si istý. Čiže ja netuším, čo bude, ale ide to nejakým smerom a podľa mňa sa otvára úplne nový svet. Myslím si, že aj koncerty a toto všetko sa presunie hlavne do virtuálneho sveta, digitálne prenosy, koncerty online, čo sa vlastne aj dialo a ľudia si proste zvyknú. Veci sa budú meniť, ale fungovať to bude ďalej, lebo predaj hudby je stale obrovský, streamovanie fičí, toto existuje, ale samotné živé hranie, neviem, nemám predstavu. Neviem, a aby som bol úprimný, ani ma to nezaujíma, lebo zaujíma ma to, čo teraz robím, na čom pracujem. Zaoberať sa budúcnosťou je plus mínus takisto planá činnosť, ako riešiť minulosť.

No vidíš. A to som sa ťa chcela ešte opýtať na tú minulosť, ale nechcem to rozoberať z toho hľadiska, čo bolo dobre, čo zle. Mne sa to teraz láme, lebo ja hudbu a vydavateľstvo robím 20 rokov, o dosť kratšie ako ty, ty to už robíš 35, čiže plus 15 rokov. Sú v tom celé 90. roky, ktoré som prežila v inom svete, nie v hudobnom, veľmi málo sa ma to dotýkalo, možno len tak, že som poznala ľudí, čo robili hudbu, ale nebola som v tom svete vôbec. Ale týchto posledných 20 rokov som vnímala ako taký, nazvem to rast alebo rozvoj našej alternatívnej scény a táto pandémia to obdobie uzatvára. A vnímam to aj ako muzikantka alebo cez vydavateľstvo, ktoré v tom čase vzniklo, nejako začalo, pokračovalo, rozvíjalo sa. A každopádne by ma teda tých tvojich 20 rokov tiež zaujímalo. Od Bezvetria si prešiel veľmi zaujímavým experimentálnym obdobím, ešte aj prechádzaš, ale chvíľu to bolo naozaj pesničkovo-experimentálne obdobie a potom si vplával do toho, čo robíš teraz, Rock and Roll z Rači a ďalej.

Ľudia, ktorí to nerobia, majú o tom samozrejme svoje predstavy. Pre mňa je to tak, že nie je rozdiel pesnička a experiment, pre mňa je to prosto hudba. Keď sa objaví niečo ako pesnička, tak zrealizujem pesničku. Keď sa objaví niečo, čo si vyžaduje inú štruktúru a iný spôsob práce, tak robím to. Ja v tom nemám žiadnu disciplínu ani poriadok, že sa rozhodnem tak a od zajtra robím toto. Prosto chodím do štúdia, nahrávam, keď mám chuť naspievať nejaký text, tak ho naspievam, keď nemám, tak ho nenaspievam. Keď mám pocit, že mám nejakú pesničku, ktorá mi v noci zíde na um, nejaká stará, tak si ju otextujem ráno a potom nahrám. Nerobím to systematicky, nechám tomu úplne voľný priechod, lebo to je jediná pracovná metóda, ktorou som schopný pracovať. Ten materiál sa kopí, kopí, kopí a potom keď sa na to spätne pozriem, tak sa veci otvárajú. Samozrejme, že mi to dáva nejaký zmysel, viem to uchopiť a spraviť z toho zmysluplný celok. Ale po Bezvetrí to bolo naozaj tak, že ten zlom bol vo viacerých veciach, lebo jednak to bolo pár rokov, kedy som prestal žiť v manželskom zväzku a bol som na rázcestí. V 90. rokoch, Fedor Frešo to niekde vyštráchal, som nahrával alebo zúčastnil som sa na nahrávaní 90 albumov, všade tam je moje meno. Stále som bol v štúdiu, robil som kadečo pre kadekoho, robil som reklamy, divadelné hudby, občas nejaký film a popritom som koncertoval minimálne so 4 kapelami. Už boli Free Faces, mal som svoje trio, hral som s Lipom, s Müllerom, občas som hral s Adrienou Bartošovou. Stále som niekde bol, s Mariánom Vargom sme hrali a tak. To kvantum hraní a kvantum práce zabezpečilo to, že prišlo to najhoršie, čo sa môže muzikantovi stať a to je zlá rutina. A to rutinérstvo keď si človek nevšimne, tak do toho zabŕdne a čím dlhšie je v tom, tým ťažšie sa z toho vyhrabáva. Čiže po roku 2000, keď vyšlo Bezvetrie, som si uvedomil, že som totálne dezorientovaný.

Dezorientovaný rutinér.

Rutinér je vždy dezorientovaný. Vôbec som nevedel, ako má ísť ďalej moja tvorba, či vôbec má ísť ďalej, čo to je, čo je toto moje hranie. Takže vtedy som urobil to, že som vystúpil zo všetkých projektov a od roku 2002 som sedel len v Rači u seba doma a venoval som sa hudbe. Pamätal som si jeden rozhovor s Chickom Coreom, čítal som to relatívne mladý, on už mal vtedy 40 a hovoril, že keď mal 40, tak jedného dňa urobil taký sek a začal odznovu. Začal si opakovať tú hudobnú náuku od bodu nula. Ešte raz a pomaly. Ja som urobil to isté, v 2002 som mal 40 a prehodnotil som pohľad na všetko, čo som dovtedy robil, prehodnotil som pohľad na klavír, na gitaru, na všetko a začal som na veciach pracovať aj sa nimi zaoberať úplne iným spôsobom. Roky som sedel doma a len som pracoval, čo u mojich kolegov vyvolávalo všelijaké interpretácie, ale ja som si išiel svojou cestou a neľutujem ani deň, všeličo som sa naučil. Začal som chodiť na spev, naučil som sa hrať na fujaru, trochu som hral na bubny, naučil som sa programovať synťáky, všeličo. Čiže tomuto som sa venoval a postupne to prinášalo nejaké plody a začal som nahrávať, pomaly koncertovať a tak som získaval stále väčšiu a väčšiu silu v tom, že jedného dňa som si povedal, že odteraz už žiadne kšefty. Už žiadne, že toto za peniaze urob, hento urob, ako som to robil predtým a bol som s tým vtedy úplne uzrozumený. Posledná spolupráca, ktorú som takto robil aj z finančného hľadiska, boli dva projekty Chill Pill. Dostal som veľmi lukratívne ponuky na zrealizovanie týchto veľkých projektov. Tak som to urobil a potom som spoluprácu uzavrel a odvtedy sa venujem len svojim veciam. Samozrejme, keď mi niekto pošle nahrávku a povie, že by bol rád, ak by som mu niečo nahral a mňa to zaujme, tak tam pôjdem nahrávať, ale nie, že poď mi tu toto nahrať, tento podklad, tu máš noty a tak… tak to v žiadnom prípade. Keď tam chce tam mať môj osobný vklad, chce tam počuť moje hranie, môj postoj k tej nahrávke, že tam prinesiem niečo svoje, to áno. Ale robiť čiernu štúdiovú robotu, to už fyzicky neviem a navyše, keby tá nahrávka bola taká, že nevyhovuje mojim predstavám o kvalite hudby, ja sa neviem brzdiť. Začnem o tom nahlas hovoriť v tej chvíli a to prináša množstvo nových nepriateľov atď.. Takže som všetky tieto línie pozatváral a skoncentroval som sa len na svoju tvorbu. Veľmi mi prospelo, že som 3 roky doma v Rači maľoval, maľoval by som aj dnes, ale nemám ateliér. Takže bol to dlhodobý projekt, kým som sa dostal z týchto všetkých chápadiel, do ktorých som sa sám vlastnými rozhodnutiami dostal. Vtedy mi to vyhovovalo, bol som s tým uzrozumený, ale časom som začal vnímať veci z inej perspektívy, takže som urobil rozličné kroky a zmeny.

Čiže by sa dalo povedať, že čo sa týka teba a tvojho postavenia ako hudobného skladateľa, že posledných 20 rokov bol pre teba oslobodzujúci proces. Pokúšal si sa sám seba zadefinovať ako naozajstný skladateľ.

Áno, určite. Na konci 80. rokov a hlavne počas 90. rokov som nahrával pre strašne veľa ľudí, a to nebolo že len nahrával, ale som vymýšľal party, aranžoval som ich, vymýšľal som akordy a tak. Pre týchto interpretov samozrejme robili aj ostatní, aj Oskar, aj Marcel, aj všetci, čo sme chodili do tých štúdií. My sme sa automaticky snažili tým veciam pomôcť. A tie veci častokrát boli čapaté, lebo ich interpreti a autori boli na úrovni polo-priemerného trampského hudobníka, tak my sme im tam donášali kopec hudby. Kredit sme za to nikdy nemali a ani sme tam neboli pripísaní ako spoluautori. V tej dobe to nikto ani neriešil, tešili sme sa ako malé deti, že nahrávame, jéj, že dáme tam lepšie kilo. A oni videli, ako sa z toho tešíme a hneď vedeli, že budú z toho profitovať. Takže toto sa odohrávalo a popritom som robil vlastnú tvorbu a jedného dňa som pochopil, že na tých dvoch stoličkách som dokázal sedieť len počas istého obdobia a že už ma to vôbec nezaujíma, že už nebudem žiadnemu nepodarenému skladateľovi opravovať jeho skladbičky a aranžovať mu tam party a robiť z tých trampských popevkov hudbu. Tohto som urobil veľmi veľa, ovládam to na veľmi vysokej úrovni a už ma to vôbec nezaujíma.

No skrátka bolo tam veľmi veľa mileneckých pomerov a bolo treba nadviazať seriózny vzťah sám so sebou.

Dá sa to aj tak povedať, ale bol to obyčajný proces nejakého ľudského dozrievania, každý ho zažíva inak, niekomu sa to podarí skôr, niekomu neskôr, niekomu nikdy. Ani jedna z tých variant nie je dobrá ani zlá, život sa odohráva rôznymi spôsobmi. Boli vždy chvíle, keď sa zišla nejaká skupina alebo nejaká konštelácia ľudí, chvíľu to medzi nimi iskrilo, niečo sa stalo. Potom sa to skončilo všelijakými hádkami, rozpadlo sa to a tak. Dnes to vnímam ako úplne prirodzený proces aj tej doby. Tie 90. roky, to prosto nemohlo byť inak.

Povedz mi ešte, mal si niekedy chuť, alebo si smeroval ku komponovaniu nejakého väčšieho, epického diela v zmysle, že by to neboli piesne alebo krátke skladby, ale že by to bolo, no nemôžem povedať že symfónia, opera ani nič také…to je blbosť, na to ani nemyslím. Muzikál?

Sú to nejaké názvy na typy hudobných skladieb. Pre mňa to veľké epické dielo je moje celoživotné dielo, na ktorom pracujem, pre mňa je to jeden celok od prvej skladbičky, ktorú som napísal až po to, čo som nahral dnes. Ale ten vtip je v tom, že nemám megalomanské sklony k tomu, že nejaký kľúčový opus, že orchester, tanečníci, vznášajúci sa pánbožko a neviem čo ešte…

Toto som naozaj nemyslela.

Toto nie je môj svet a beriem to tak, že pre mňa jedno z takých diel je trojalbum Triplet a je pravda že existuje muzikál Adam Šangala, ktorý mám doma celý napísaný, ktorý sa ale nikdy nezrealizoval. Malo sa to robiť v nitrianskom divadle, nakoniec to dostal Patejdl, aj keď som najprv bol oslovený ja, ale potom po nezhodách s mágom slovenského divadla Jozefom Bednárikom, som z toho vystúpil. Zložil som im 35 skladieb a vyplatili ma sumou, ktorá je na hranici komédie. Potom som dostal ponuku na skomponovanie skladby pre Slovensku filharmóniu, ktorú mám aj v počítači hotovú tesne pred vytlačením partitúry. Na to ma oslovil môj kamarát Peter Feranec, ktorý študoval u toho istého profesora čo ja, ktorý je špičkový svetový dirigent, dlho pôsobil v Rusku, no a o chvíľu teda pôsobil aj vo filharmónii, a povedal mi, že by bol rád keby som im niečo napísal. Napísal som to a jeho potom vyhodili, lebo začal na nich aplikovať svoje skúsenosti z Ruska, disciplínu a požiadavky, ktoré sú v Rusku normálne. Filharmónia to nezniesla, tak ho odtiaľ vyštvali. Sú v mojom archíve aj takéto rozličné mŕtvoly, ktoré tam ležia, ale čakajú na svoj zrod, ja o tom nepochybujem.

A z tohto si nehral niekedy niečo naživo?

Nie. Ja som potom urobil ten Skanzen, čo sme urobili s orchestrom a ešte som robil takú drobnosť, Opus 1, čo som hral so žilinským orchestrom, aj sme to nahrali na album. Ten Skanzen je síce nahratý v rádiu, ale keďže som podpísal takú zmluvu, akú som podpísal, nechcú ma k tomu pustiť, tak to leží tam. Nikdy som to nepočul, je to koncertná nahrávka, nemyslím si, že je úplne najlepšia. Aby som spomenul príhodu: to bol koncert, kde sa hrali skladby ešte iných autorov a dirigent Popovič, ktorý to dirigoval, sa na skúškach venoval viac skladbám, ktoré boli náročnejšie, mojej menej, ale aj to by sa dalo prehryznúť. No ale v pondelok, utorok, stredu boli skúšky, vo štvrtok cez deň generálka, večer koncert. No a v stredu prišiel befehl z vlády, ešte pod vedením súdruha Fica, že majú nejaké stretnutie na hrade a že chcú, aby tam prišiel rozhlasový orchester a aby zahrali hymnu. Takže tí rozhlasáci tri dni skúšali dosť náročný repertoár a v stredu večer ich autobus odviezol na hrad, tam dve hodiny počúvali kecy týchto duševných impotentov, aby im potom zahrali hymnu a na druhý deň ráno zase skúšali a hrali koncert. Samozrejme, že takáto vec v orchestri, to neprospeje ani náhodou, ani sa im nedivím, tiež to zanechalo aj stopu na výkone. To sú také historky zo zákulisia a keď to človek absolvuje a vidí, čo to robí s ľuďmi, no prosto nechutné. Keby mi dnes niekto povedal, že tu máš orchester, napíš niečo, tak sa s najväčšou chuťou posadím a napíšem niečo, lebo mi to chodí hlavou a v poslednej dobe som sa dosť venoval inštrumentáciám, pozeral som partitúry a študoval som všeličo. Lákať ma to láka, ale že by som kvôli tomu nespal alebo ráno plačkal, že ja nemám orchester a keby som mal, tak by som…ani náhodou. Ak môžem písať pre orchester a zahrá mi to niekto, hurá, napíšem to…Nemôžem? Hurá, nenapíšem to.

A na druhej strane od orchestra je možnosť: len ty a tvoj nástroj. Nedávno som ti písala správu, lebo som pozerala tvoj online koncert a bola tam jedna pieseň, kde si hral len na gitare čistú melódiu a bolo v tom úplne všetko.

Áno, uvažujem o tomto projekte už veľmi dlho, dokonca je to môj tajný plán už roky, že jedneho dňa ten koncert bude vyzerať tak, že na pódiu bude stáť len jedno kombo a jeden kábel, jedna gitara.

Možno ani Šeban tam nebude.

Najskôr nie, ale v pravý čas príde a dúfajme, že aj odíde. A mikrofón a eventuálne jeden klavír a mikrofón. Áno, je možné, že príde aj k tomuto. Čo sa týka točenia toho albumu, je jedna vec, ktorú nemám a to je, že potrebujem luxusné štúdio. Potrebujem štúdio, kde je totálne ticho, kde je naozajstná akustika a nikto v mojom okolí nebude mať pri sebe zapnutý mobil za žiadnych okolností a kde človek, ktorý tam bude so mnou sedieť, sa bude totálne sústrediť. Tam si môžem postaviť svoje aparáty a točiť len sólovú gitaru a nebudú ma rušiť ani vlaky, ani telefóny, ani nič iné. Lebo to sa ináč nedá, na to fakt už potrebuješ prostredie. V tom rádiu sa mi to dobre hralo, lebo sála štúdia č. 5 je výborná, bolo tam naozaj hrobové ticho, nikde nikoho, suchý štúdiovy zvuk. V rozhlase som si to naozaj vychutnal, chodil som po chodbách v tom tichu a hovoril som si, ježišmária, tu je absolútne ticho, tu je všade aj na chodbách ticho. Nič, vôbec nič tam nebliká, ani tam nie sú žiadne “pitomé” billboardy. Takže pracujem na tom, mám kopec vecí urobených, ľudoviek na sólové hranie, aj som sa to pokúšal hrať na koncertoch, ale hovorím, to sólove hranie, že sám človek hrá na gitaru, to je komorná hudba tej najvyššej úrovne.

Pomyselný vrchol.

Mám predstavu, že jedného dňa budem robiť koncerty tak, že tam bude jedno kombo Fender s halom, jeden kábel do gitary, mikrofón na tom kombe a to bude všetko. Ja sa na to aj cítim, ale potrebujem k tomu trochu luxusu v tom, že potrebujem na vozenie na koncerty dobré auto, potrebujem, aby som sa nezaoberal žiadnymi margináliami typu odovzdajte mi občiansky na recepcii, a takéto blbosti. Alebo sedíme v aute a niekto povie: ‘Ja som hladný, zastavme, poďme sa najesť’. Pri takomto výkone, keď človek ide hrať sólo len na jeden nástroj, tak potrebuje servis a absolútnu izoláciu, že všetko sa riadi podľa neho, ako on povie a nijako ináč. Lebo tam tá koncentrácia je veľmi citlivá vec. Samozrejme, že reálny život sa nikdy nedá odstrihnúť, dá sa to do istej miery eliminovať rozličnými malými, drobnými úpravami okolo. A to nahrávanie kedykoľvek. Nielen, že by som potreboval štúdio, ale najradšej by som to točil niekde v nejaké živej akustike, v priestore, ktorý má dobrú akustiku, ako Klarisky. Alebo v štúdiu, kde to majú urobené tak, že majú dozvuk, koncertná sála v Žiline napríklad alebo v Košiciach. Takže to chce takéto podmienky a zároveň to vyžaduje pokoj, aj podporu okolia. Ale vieš, aj toto viem celé zahodiť a povedať si, čo to trepeš, jedného dňa sa rozhodnem a natočím to u Mirka v Eisenbahne. Lebo potom sa človek pristihne, že si pestuje výhovorky a musím byť veľmi opatrný, aby som si zavčas povedal, že tieto výhovorky sú ti načo dobré? Tak buď to urobíš za tých podmienok aké máš, alebo potom nemudruj.

Asi musí prísť aj tá správna chvíľa. Ako keď si sa vtedy zobudil a vypadli z teba tie 3 pesničky na Bezvetrie.

Tá správna chvíľa je o tom, že teraz dokončujem pre Slnko album Zep tepi, je to štúdiová práca, dvojalbum, veľmi divoká, zvláštna, miestami čudná hudba. A potom dokončím Slovenský sen, čo je ďalší pesničkový album. A tam začína ten zlom. Potom chcem tú elektroniku a všetko dať nabok a zobrať len gitaru, eventuálne klavír a pesničky len s klavírom. Počúval som svoje demá z roku 2001, 26 skladieb, pesničiek len s klavírom. Ak bude po Slovenskom sne este pesničková platňa, tak už bude len s klavírom, už nebudem robiť žiadne elektroniky, žiadne aranžmány. Teraz je to obdobie, kedy to mám rád a aj sa v tom vyznám. Vtedy to treba ukončiť a venovať sa už len komorným veciam.

Dobre, môže byť.

To su moje smelé plány.

Spomenula som si na jeden starý rozhovor s Janou Kratochvílovou, kde popisovala ako robia veci so svojím partnerom, s ktorým žijú vo Veľkej Británii. Venujú sa takzvanému okamžitizmu. Čo nám zrovna napadne, to urobíme a to mi nejako utkvelo v pamäti a v poslednom čase s mi to vracia ako výzva. V súčasnosti sa to ani ináč nedá.

V skutočnosti sa naozaj nič iné nedá. V hudbe je to starý princíp. Ornette Coleman toto robil v 60. rokoch a nakoniec aj Miles Davis v 70. rokoch. Pri tej improvizácii, keď hrám na koncertoch sa tomu v podstate venujem aj ja, veľká časť koncertu je hudba tu a teraz, vzniká to v tej chvíli a v tej chvíli to aj zaniká. Našťastie je všetko nahraté, mam to uložené. Tokom života človek pochopí, že veci sa dajú robiť teraz, nedajú sa robiť ani včera, ani zajtra, ale teraz. A to je celé.

 

Autor rozhovoru: Shina
Foto: Petra Bošanská
Prepis a editácia: Shina a Alexander Čerevka
Vznik prvej série podcastov Cesty Slnka z verejných zdrojov podporili Fond na podporu umenia a Bratislavský samosprávny kraj.