Lucia Piussi: Najhoršie, čo sa ti môže stať je, že ťa už nič neprekvapuje

Rozmýšľam, kedy sme sa stretli prvýkrát. Ty si to asi nepamätáš, lebo som ťa videla v predstavení, takže je to už dobrých 30 rokov, možno menej. Hrali ste so Stokou takú hru, ešte v Čiernom havranovi, čo ste vbiehali a vybiehali von zo sály a my sme sedeli po bokoch.

Impasse! To bolo v roku 1991. O rok neskôr už sme boli na Pribinovej v bývalom Dopravnom podniku. Takže sme také staré partizánky. Nikdy som tomu neverila, že budem niekedy v takejto pozícii.

Chce sa mi s tebou zájsť dovnútra tých spomienok. Ako sa v tebe zrodila túžba komponovať? Máš presný bod, kedy si zistila, že “ja viem niečo skomponovať a ďalej to asi budem robiť”?

Mala som taký prvý záblesk, keď som mala 15 a objavila som spievanú poéziu. V zmysle, že vezmeš poéziu a môžeš ju zaspievať, a pre mňa to bola úplna zmena všetkého. Konkrétne to bol Ursiny. On a Joni Mitchell, to boli prvé pecky pre mňa, ktoré ma od športovania v detstve odklonili, v hlave mi všetko otočili a zrazu som objavila poéziu toho, že možeš vetu zaspievať. A to bol vrchol všetkého.

A čo bol tvoj prvý pokus tohto druhu?

Všetko som dlho nasávala ako špongia a až potom v Stoke sme sa stretli s Maťkom Burlasom. On robil hudbu k tomu Impassu a nepamätám si konkrétny deň, ale využil to, že som hladná po tých veciach a hneď sme skončili niekde uňho. On hral na klavíri a ja som spievala. Prvá pesnička bola, že som začala spievať: ”Miesto, kam hľadíš, je modré, je modré, čo nie je, nie je, je modré…” Toto si pamätám ako prvý text, ktorý som mu do jeho akordov zaspievala, do takého valčíka.

Teraz sa mi zjavila spomienka, tiež z týchto rokov, kedy ste mali koncert, ktorý bol v pivnici a bolo to niekde na Panskej ulici v Bratislave. Pamätáš si to?

Neviem, či tam nebola vtedy aj Csudaiova výstava alebo až potom?

To bolo s Maťkom Burlasom. Dosť ma zaujíma, aká je tá prvá chvíľa, keď niekto začne komponovať a ako k tomu dôjde, lebo to dosť predznamenáva, čo sa deje ďalej. Možno sa o chvíľu dostaneme k tomu, že ako sa tento tvôj spôsob, ktorý vznikol s Maťkom, premenil za 30 rokov a ako to robíš teraz.

Chcela som byť vždy tá, kto tie slová zaspieva. Moji parťáci to vždy uvítali a dali mi slobodu. Prvý bol Maťko a druhý bol Bálik. Počas Živých kvetov som začala niektoré veci robiť úplne sama, alebo som domyslela Balíkov nápad do pesničky. Nejaké dva akordy, vymyslela som ďalší postup a potom celú pesničku. A až teraz som sa odhodlala, že nebude to len niečo, čo ja zložím, ale bude toho viac, už si verím. Chcem teraz robiť poviedkové pesničky. A potom sa teším na svojich spolupáchateľov, čo to budú robiť so mnou. A to je možno ten vývoj. Ako keby som si až po rozpade Živých kvetov začala veriť, že to sama dokážem.

Používala si k tomu niekedy intenzívne nejaký nástroj? Skladala si niekedy s gitarou, že si si zobrala akordy a do toho spievala?

Vždy som sa snažila spojiť hľadanie slov s nejakou hudbou.

Prichádza to teda naraz.

Zistila som, že sa vlastne ani nesnažím, nepíšem texty dopredu. Hudba vo mne niečo zapne, ako v kombe keď sa rozsvietia lampy a mne sa začnú až vtedy zbiehať slinky na tie spevy a konkrétne slová. Neviem to robiť tak, že sedím a o niečo sa snažím. Ale stačia hocijaké dva akordy alebo beat, alebo niečo, čo sa ozve, a až vtedy sa vo mne začne ozývať spev a obsah. Keď som sa snažila písať nejaké texty na začiatku Živých kvetov a Bálik sa ich snažil zhudobniť, nejako sme to montovali dokopy, bolo to mŕtve. Nevedeli sme sa pohnúť, až sme jedného dňa všetko zahodili, on si len tak hral a ja som do toho namaľovala vetu spevom. Keď sa mi podarilo to potiahnúť ďalej a mali sme už nejaký skelet, išla som v kľude domov. Tam si to prežúvam, stružlikám a potom domyslím, ale nedokážem z nuly napísať text. A už som na to aj rezignovala. Vždy čakám, čo to vyvolá. Aj teraz, keď som sama doma, tak si napríklad nájdem rytmus. Som sama užasnutá, že niekedy stačí mať len rytmus a harmónia sa rodí so slovami.

Absolvovala si v detstve nejaké hudobné vzdelávanie?

Túžila som hrať na husle a prišla som u nás do ĽŠU. Učiteľka pozrela na mňa a povedala: Ukáž prsty, no nie je bohvie ako dlhý ten malíček.

Všetky ženy majú kratšie malíčky.

A mne sa podlomili kolená, akoby mi zobrala celú nádej. Už mi bolo jasné, že zo mňa nebude žiaden Paganini. Moja mama bola pôvodne vyštudovaná klaviristka, dokonca vyštudovala klavír a dirigentstvo, a neskôr to úplne opustila a zmenila svoju profesiu. Stala sa popularizátorkou vedy. Znechutili jej klavír tým, že zatiaľ čo milovala hrať Mozarta, bola extrovertka, oni objavili, že má talent na Chopina. Chopin je melancholický, oni mali problémy v rodine, a jej sa to nejako spojilo. Začala hrávať Chopina a dostala z toho depresie. Musela úplne prestať hrať, aby sa pozviechala. Teraz mi je to ľúto, že nás mama nechcela nútiť hrať v detstve. Lebo vsetci moji kamaráti, čo od detstva chodili a majú základy, mali náskok. Naša mama nás nechcela nútiť. V detstve sme teda mali doma koncertné krídlo, ona keď relaxovala, hrala náročné veci, Mozarta naspamäť a tak. Ja som si zaň občas sadla, hrávala som si sama, ale to bolo len také pocitové brnkanie. Vždy ma podporovala, ale nikdy to nemalo formu, že by som sa začala zaoberať tým, ako sa veci v hudbe majú a tak nemám žiadne hudobné základy.

Podľa mňa toto hrá presnú rolu v živote muzikanta. Vďaka tomu sa mohlo tvoje pesničkárstvo vyvinúť konkrétnym spôsobom, lebo keby si sa príliš zaoberala hudbou, tak by si možno nešla po tých slovách. Spomenula som si na jednu historku. Neviem, či mi ju hovoril Bálik alebo ty, ze ste sedeli doma v byte, Bálik hral nejaké akordy a ty si k nemu prišla: Bálik, to sú aké krásne nové akordy! A Bálik hovori, že Géčko a Céčko.

A toto je tá nádhera, lebo najhoršie, čo sa ti môže stať je, že ťa už nič neprekvapuje.

Mám niečo podobné, absolvovala som celú hudobnú výchovu, potom som ju zo seba vyhádzala, lebo ma síce viedla na miesta, kde som tomu začala rozumieť, ale nevedela som, čo s tým. A mohla som ísť študovať hudbu ďalej, ale vedome som si to v pätnástich nevybrala, lebo z nejakého dôvodu, zásadné čaro pre mňa bolo práve v tom, že neviem čo sa deje, odniekiaľ to prichádza a cezo mňa vyteká ďalej von. To bolo pre mňa vzrušujúce. A Dano Salontay to mal zase tak, že on bol úplny samouk a až po čase sa snažil porozumieť všetkému, čo hrá. A potom dospeješ k ďalšiemu levelu, kedy ťa začne veľmi baviť, že tomu rozumieš. Ale tam sa my už nedopracujeme, na to sa môžeme vykašľať a môžeme sa vrátiť k našim pesničkám.

Čo som objavila naposledy je, že som si začala hrať na klavíri. Ani nechcem ísť veľmi ďalej, mala som len pár lekcií, základy, prstoklad a tak. Ale objavila som genialitu klavíra ako nástroja na komponovanie, že máš všetky poltóny ako všetky farby spektra vedľa seba zoradené a ty si možeš len tak brnkať. Klavír je ideálny v tom, že nepotrebuješ vedieť hmaty a orientácia je jednoduchá. Môžeš sa len tak prechádzať medzi farbami, niečo započuješ, riadiš sa iba intuíciou.

Joni Mitchell to tiež tak mala, že pracovala s hudbou ako s farbami, prelaďovala si gitary, hľadala si kombinácie a presne vedela, kedy jej to ladilo. Ako keď skombinuješ farbu s farbou, tak pracovala s hudobným materiálom, ako keby maľovala. Veď aj je maliarka. Veľmi skoro si vyvinula metódu, že čakala na svoj signál zvnútra. “Áno, toto sa mi páči, takto je to pekné.” Školení muzikanti, čo s ňou hrali a aj džezmeni, boli hotoví, ako mohla skombinovať takéto veci, ale vďaka tomu vzniklo niečo, čo bolo veľmi čerstvé a všetci sme to cítili.

Ona je úplne zásadná. Taká druhá žena nie je ako ona a to je podľa mňa úžasné, že človek na ňu natrafí. Mám ešte jednu pesničkovú lásku Tracy Chapman a mám rada aj Patti Smith. Ale Joni Mitchell, to je najväčší fenomén. Myslím si, že intuícia dovedená do dokonalosti, to je Joni Mitchell.

Ďalšou témou, ktorej sa budeme venovať je miesto, kde sa to robí. Ty si sa zaujímavo pohybovala po Bratislave aj čo sa týka bývania, aj umeleckého pôsobenia. Obrovskú rolu pri vzniku hudby Živých kvetov hrala Stoka, divadlo a jeho foyer a bar. Máš nejaké spomienky na to, že ked ste sa ocitli v priestore divadla Stoka, zmenilo sa niečo v tom, ako si začala komponovať, alebo ako ste začali s Bálikom spolupracovať, alebo ako sa vyvíjala vaša kapela?

To sa tak všelijako navzájom preliezlo ako pri pečení slaniny s mäsom. My sme sa v tom čase práve rodili, keď sa Stoka stávala záchranou verejného hlasu, slobodného občianskeho a nezávislého prejavu a všetko sa to tam zbiehalo. Aj kapelu sme začali tvoriť, ako keby sme pocítili túžbu byť uprostred toho vrenia. Prvé naše koncerty boli veľmi oslobodzujúce, ešte vo foyer Stoky. Tam bolo jedno, koľko ľudí príde, proste sa to nazvučilo a vedeli sme, že vtedy je to ono, keď ľudia na nás reagujú. Chytilo to systém, čo som potom niekde počula od Patti Smith: 3 akordy a pravda. Zjednodušene povedané. Nechcem povedať, že punkovo, lebo my sme nechceli byť punk, ale išlo o to “chytiť človeka”. Tu pred tebou skáče a takto ho držať a spolu s ním spievať a skákať. To sa zrodilo vtedy, nebyť toho, bola by naša hudba iná. Keď sú umelci na pódiu a ľudia sedia, je to iné. Teraz je to pre mňa už úplne jedno, ale my sme strašne vtedy potrebovali, aby to bolo živé. Aby sa to stalo zrkadlom toho, čo sa deje v Stoke. A to bola celá naša ambícia. Nám bolo jedno, či sa o nás zaujímajú rádiá, nás zaujímal okruh ľudí, ktorí si nás sami nájdu a budú im uši horieť, lebo my im spievame to, čo oni sami žijú. A myslím, že to Stoka priniesla, lebo inde nebola kultúra taká živá. Tam bol každý večer napínavý, človek nevedel, čo sa stane. Kľudne sa niekto postavil na stôl a začal niečo hovoriť. Buď sme sa zľakli, alebo sme to uvítali, v posledných rokoch to bolo až sebazničujúce, lebo to bolo každý večer, každý deň. A niekedy to bolo naozaj aj nebezpečné, lebo všelijakí ľudia sa tam zliezali. Stoka! Tam sa proste zlievalo mesto.

Začali sa zlievať aj živly, lebo zistili, že tam je dobré podhubie na vyvolávanie konfliktov, čo sa tiež stávalo.

Každý deň a večer tam bol neopakovateľný. A súčasťou toho bolo, že sme robili divadlo s Blahom, a on je najväčší pôrodník tvorivosti. Kto prešiel jeho rukami, vie, čo znamená tvoriť. Absolútne ho nezaujíma tvoj vopred vymyslený koncept, ani nemôžeš povedať, poďme to takto robiť. Rovno to rob, nerežíruj, nediriguj, choď zo seba von. A ako budete navzájom na seba reagovať, to sa ukáže. A to sú zázračné veci, čo sa diali. A v tomto podhubí sme chceli robiť pesničky. Autenticita, ktorá bola na prvom mieste pri ich písaní, bola výsledkom prekrytia sa so Stokou a s Blahom.

A v tom čase, keď ste s Bálikom začali komponovať, tak ste to robili doma alebo v Stoke?

Bola som tam skoro stále, okrem toho, že som sa chodila domov vyspať. Najskôr som bývala v Dúbravke na konci a potom som sa presunula na Karpatskú, čo bolo kúsok. Stoka bola veľká, keď sa zrovna nehralo divadlo, tak sme si zaliezli na pódium, tam sme mali pokoj. V šatni sme bývali často, potom som chodila aj k Bálikovi domov. Ale Stoka bola centrála, kde sme sa všetci so všetkými stretávali.

Teraz bývaš v Petržalke, ako sa tam cítiš?

Tam to mám veľmi rada. Je to časť starej Petržalky, ale normálny panelák. A už je to aj v tých nových pesničkách nalezené. V bufete na stojáka, hipsteri aj stavbári, úplne vidím tú petržalskú stanicu. Pozerám z okna, z balkóna na kúpalisko Matador, ktoré vyzerá ako z Felliniho filmov v 70. rokoch. Stále tá istá atmosféra, keď tam prídeš.

Stále je funkčné. Toto kúpalisko sa objaví na novej platni? Alebo to je Draždiak?

Draždiak.

V našej novodobejšej spoločnej histórii sme sa pretli v roku 2004, kedy ste prišli za mnou s albumom Na mojej ulici. Tam sa vlastne prejavil ten stokáčsky punk, aj žánrovo aj prístupom.

Vtedy sme sa aj trochu zaľúbili do Ramones.

Bolo to v pesničkách veľmi cítiť, ale super prerod, lebo si začala aj ináč spievať. Celkovo kapela začala ináč pôsobiť, ten punk vás celkom strhol. Strávili sme v Stoke aj zopár nocí. Čo to bolo vtedy za obdobie, hudobne?

Raz si zostala s nami úplne do rána, to bolo asi na krste toho albumu? V dobrom aj v zlom. Niečo z tých prvých albumov.

Nie, to už bolo obdobie "Miriam vraví"...

Tak to tá Miriam ešte stále „řádila“ vo foyer. Žúrovali sme vtedy do rána a ty si svedok, že existovala! A Machor, keď exhibovala na stole, tak jej začal spievať: Šuky, puky Miriam. A ona sa vtedy strašne urazila a v tej pesničke to je.

Ja som nebola až taký rezident v Stoke. Hrali sme tam nejaké koncerty, krstili sme tam album In Virgo, pomerne často sme tam zašli na kávu, alebo sme sa stretávali s kamarátmi, ale nemôžem povedať, že by som bola každodenným účastníkom tamojšieho života.

Lebo vy ste s Danom začali piť vínko až v pokročilejšom veku. Čo tam človek, čo nepije, môže robiť do rána. To sa v Stoke nedá prežiť.

To bola ďalšia naša historická debata, keď si mi povedala: veď ty nepiješ. Ja som ti povedala, Lucia, mám takú záklopku a keď vypijem 2 deci vína, tak sa mi to zaklopí a nemôžem ďalej. Po chvíli potom môžem niečo pridať, ale veľmi málo, bohužiaľ, takto som sa narodila, aj trénovať som skúšala a nič. Ty si sa na mňa pozrela a hovoríš: No, kto si neprepije, ten má.

Jasné, čistá pravda.

Ako si v tom čase vnímala náš malý hudobný svet na Slovensku? Cítila si sa byť jeho súčasťou, alebo si to vôbec nevnímala a robila si si svoje?

Musím sa priznať, že sme vtedy objavovali samých seba a mala som pocit, že sme na zelenej lúke. Pamätám si také momenty, keď som išla venčiť psa na Račko a pozerala som okolo seba, čo by som tak mohla zložiť. Vieš, mladá hlava plná drzosti a odhodlanosti. Napríklad mi napadlo, že vôbec nemáme v slovenčine pesničku I Want You. To je aké, no to ja zložím! Tam mi to vtedy napadlo, vrátila som sa domov a zrazu som to mala: Chcem ťa! A tá pesnička bude. Takto som si ju vymyslela. A to na zelenej lúke, som myslela tak, že to, čo my chceme, nikto nerobil, nemali sme pocit, že by sme k niekomu vzhliadali. Vtedy sme už vykročili na cestu, že môžeme spojiť poéziu s punkom, sme v tej Stoke a tak veľmi blízko toho života, len ho dostať do pesničiek. Tak sme vtedy žili, v takom ošiali.

Ten ošiaľ sa prejavil na Slobode, to bol mega album. To bol náš druhý album spolu a už som bola pri tom.

Ten sme vlastne nahrali v Stoke, v sále.

Z neho už všetci cítili, že spojenie divadla, kapely a celého podhubia, dosiahlo vrchol. Čo sa dialo potom?

Tam už je aj pesnička Čakám, kým táto chajda spadne. To už sme čakali v štýle, nevieš dňa ani hodiny, kedy príde buldozér. Potom nastal ťažký koniec Stoky a aj nášho života, ktorý bol ako jeden nekonečný žúr. Ale bol to aj tvorivý žúr, my sme vlastne stále tvorili. Boli sme vtedy ako perpetum mobile. Divadlo, zapisovala som scénky, ktoré sa vymysleli, utekala som domov, prezliecť, osprchovať sa, na predstavenie, po predstavení skúška kapely a potom sme ešte pili. To nechápem, ako sa dalo. Boli sme veľmi mladí a mali sme výdrž. Stačilo dať si poobede 30 minút šlofíka a už som išla ďalej ako motorová myška a tešila sa. Nevieš, kedy príde ten deň, kedy sa zložíš. U mňa to bolo náročné, my sme tam aj bojovali v bare so skinheadmi, s mestom, s výpalníkmi, ráno som upratovala záchody, večer niekedy bola za barom. Mečiarizmus nám tiež vôbec nepomohol, ale to čo nás zabilo, bolo to, že prišli k moci Dzurindovci a tomuto kultúrnemu podhubiu tiež nepomohli. Nechcem nikoho obviňovať, ale spoločnosť nebola vtedy taká zmobilizovaná, aby sa prihlásila, že Stoku treba zachovať. A my sami sme už nevládali. A celí sme tak skončili v prachu, celé to padlo a my sme padli s tým.

Pamätám si, že tam boli nejaké návrhy, že sa spravia priestory pre Stoku v Eurovea, že by tam divadlo nejako pokračovalo.

Veď stačilo, aby to nezbúrali, aj tak je tam dnes parkovisko. Lenže títo žraloci nie sú schopní pochopiť to a esteticky neznesú tvoju existenciu.

No ale vieš si to teraz predstaviť?

Viem si to predstaviť v New Yorku. Tam by to bolo obstavané skleneným domom, turisti by si to fotili a bola by to úplna rarita.

Ale vieš si to predstaviť, že by si tam ďalej takto existovala?

My by sme vďaka tomu turizmu prežili, aj tá krčma, to by dostalo celé iný ráz a hlavne by sme finančne prežili.

No ale práve to, čo bolo na vás najzaujímavejšie, tak to by neprežilo, ten punk a všetko okolo.

Prečo nie? To je ako keď prídeš v Prahe do Vystřelenýho oka. Tam je to stále také isté, akurát tam pri stole sedí desať úplne vyjavených turistov a žerú atmosféru aj s navijakom. A chodia tam stále tí istí štamgasti. Verím tomu, že by sme prežili. Ale tí žraloci to nemôžu prežiť, ty s tým svojím farebným, niečím po domácky vyrobeným, im koleš oči.

Ja si myslím, že oni nad týmto vôbec nerozmýšľajú.

My sme sa s nimi vtedy stretávali a bolo normálne v hre, že by sa to nejako obstavalo. To boli také typy, ktoré chodia v lesklých špicatých topánkach, v sakách, mnohí z nich ani nič iné neznesú okrem vyleštenej zlatej kľučky, to je úplne iná kultúra.

To je, a hlavne je tam moc a tú používajú. My sme si to kúpili a my si tu teraz budeme stavať, čo my chceme. Ako ste to teda preklenuli, že kapela bola schopná pokračovať ďalej? Lebo potom ste mali veľmi zaujímavé obdobie, aj tvorivé. A začali ste vďaka tomu aj viac hrať vonku.

My sme potom vystrčili nos zo stokového geta. Mali sme sa tam strašne dobre, ale stala sa taká vec, že keď Stoka padla, tak ani neviem aká to bola synergia, ale zrazu sme začali hrávať v Prahe vo Vagóne. Už viem. Pražské Rádio 1. To bola jedna malá miestnosť a tí ľudia si púšťali, čo oni chcú. Začali hrávať “Dni ako komíny” a vďaka tomuto rádiu, ktoré počúva celá nezávislá Praha, sme prišli do dva dni vypredaného klubu Vagón. To bola pecka. Samozrejme nebolo to vypredané navždy, prešla cez nás taká vlna, trvala pár rokov a potom si nás našli ďalší ľudia v Čechách. Roznieslo sa to a tak sme tam našli nový domov. Takže sme zo Stoky odišli a nezomreli.

Bol ten prechod plynulý? Pamätám si, že sa menila aj zostava kapely.

Namiesto Marečka prišiel Kubo, hneď v rámci jedného týždňa. Ako keby sa prestrihla reťaz a hneď prišiel Kubo a chňap, chytil a zachránil to. Vnímam to ako plynulé, ale vieš ako to je s pamäťou.

Áno. Keď sa na to pozrieš z perspektívy 15 rokov, tak to vnímaš ináč. Potom ste pokračovali veľmi pravidelne s novými albumami. Má niektorý z nich pre teba špeciálne miesto? Zmenilo sa niečo na vašom spoločnom komponovaní s Bálikom?

Vždy sme to robili rovnako, väčšinou spolu, ale on ma skôr nakopával, sprav niečo aj sama, aspoň jednu, dve pesničky. Tak som urobila, aby to bolo úplne iné. A vždy sme žili úplne tým albumom, ktorý sme práve chystali. A vždy sme si aj mysleli, že ten bude úplne najlepší.

Ďalšia téma: jedna vec je to krásne obdobie, keď si tvoríš pesničky, vzniká to, preteká to cez teba, nahrávaš si to niekam pre seba, tešíš sa z toho, čo ti vzniká pod rukami, aký si génius. No a druhá vec, potom príde práca v štúdiu a treba dostať materiál do tvaru, aby ho mohli počúvať ostatní a aby sa to geniálne pretavilo do dobrej nahrávky, ktorú by aj poslucháči považovali za geniálnu.

Potrebuješ k tomu tých ľudí.

Presne tak. Vy ste mali s kapelou dosť zaujímavé skúsenosti v tomto smere.

My sme vždy tak putovali. Slobodu nahrával kamarát Petr Nezhoda zo Bzenca, ktorý nahrával normálne najväčší hardcore. Ale on sa tak oddal tejto veci a bol to tak krásny človek. No lenže sme to napríklad pri mixe museli najskôr celé odbasovať. My sme chceli urobiť dylanovský autentický sound. A boli sme z toho úplne v riti, že takto sme to predsa nenahrali. A on si dal tú námahu a zbavil to tých nánosov. Podstúpil s nami tú tortúru. A produkoval to Leďo, čo je najväčší pankáč. A podarilo sa. Vždy sme hľadali buď producenta alebo človeka, ktorý to s nami nahrá a malo to takú dynamiku, že sme nejaký čas spolu išli. A potom sme sa skúšali pri ďalšej nahrávke znovu vrátiť k tomu človeku a zrazu sme zistili, že to tam už nie je. A tak sme hľadali ďalej a tak to bolo vždy. A toto je podľa mňa autentické, že sme hľadali ten pocit, teraz to je, alebo teraz to nie je a pobrali sme sa.

Niektoré albumy ste sa pokúšali nahrať niekoľkokrát. Čo sa vlastne presne dialo?

Začali sme nahrávať a zistili sme, že je to mŕtve. A to najtragickejšie hľadanie bolo pri našom poslednom albume Salto na rozlúčku. Kým sme našli Pospišovcov z Real Music House, tak sme sa povláčili, aj veľa peňazí nás to stálo, platili sme si to z koncertov, čo nie je vôbec sranda. Ale našli sme ich nakoniec, sadlo to a ešte sme si počkali na ďalší materiál. Úlohu zohralo aj to, že síce sme to ešte nevedeli, ale boli sme s Bálikom v koncoch.

No neviem, keď si mi povedala, že album sa bude volať Salto na rozlúčku, bolo mi to dosť jasné. Pri názvoch albumov vždy spozorniem a pozerám si aj texty v bookletoch, lebo tam je to pekne nahé, bez tej produkcie, ktorá môže významy niekedy zahmliť a odtiahnuť ťa od pravého obsahu. Tak čítam a hovorím si, ej tu sa niečo deje.

To bol taký signál, ako keď ľudia volajú o pomoc, tak vysielajú SOS. Vždy som texty robila tak, že hrabnem dovnútra a neviem, čo vytiahnem. Príjemné prekvapenie alebo nepríjemné môže byť tiež. Napríklad pesnička Salto na rozlúčku: išla som na skúšku a môj syn Ferko, vtedy mal 5 rokov, robil také, že ti skočil na stehná a otočil sa, ako keby urobil kotrmelec dozadu. A na tej skúške bola taká atmosféra, že sa dávali veci do pohybu, do nenávratna a Ferko mi zrazu hovorí, mama, ešte salto na rozlúčku! Spozornela som, zopakovala som si to. A bolo.

My ako ľudia sa asi dosť mýlime, keď vnímame svet ako objektívny. Lebo každý má svoj subjektívny svet, v ktorom sa objavujú znamenia a tie sú všade. Nápisy, niekto ti takto niečo povie a je to len pre teba. Otázka je, do akej miery je to človek schopný zachytiť, že jeho svet je zložený vlastne len z takejto komunikácie, že všetci ľudia okolo neho sú tu kvôli nemu, ukazujú mu presne takú tvár, akú potrebuje, robia mu tak zle alebo dobre, ako potrebuje. Zavnímať to, že ti prišiel odkaz. My sa napríklad trénujeme dlhé roky tým, že píšeme texty a hudbu, tak sa nám toto spojenie vylaďuje. Vždy presne cítim, keď to započujem alebo mi to zaznie v hlave. Napríklad: toto je názov, toto je téma, alebo kúsok melódie a hneď viem, že to musím ísť okamžite nahrať alebo zaznamenať, lebo to je ten odkaz. Možno sa to dá povedať, ako si to ty prirovnala k lampám v kombe, že sa niečo rozžiari. No ale späť k vášmu rozpadu, môžeme sa mu trochu povenovať, keďže sme jeho svedkami aj ako vydavateľstvo. Lebo po Salte na rozlúčku vyšiel ešte album Cesty, ktoré nevedú nikam, čo už bola len zbierka starších vecí. Keď som počula tento názov, tak som si už povedala, že stále o tejto veci nič neviem, ale toto je koniec. Toto už sa nerozchodí. Salto by sa ešte dalo rozchodiť, ale teno dead end...

Je sranda, že ty to žiješ, a si vytrénovaná, že to stále vyhrabávaš a odrážaš. Tak som prišla na tú skúšku a hovorím, mám super názov skladby: Salto na rozlúčku. A Balík, že super. A my sme už boli vlastne tesne pred tým rozchodom, my dvaja, ktorí sme spolu 27 rokov robili pesničky. A je fajn, že máš v sebe taký zmysel pre iróniu alebo cynizmus. Jedno ráno prišiel moment, keď som vstala a vedela som, že tá pesnička je na ceste a už som ju potom aj mala a stále som si myslela, že keď sa to vypovie takto, tak sa to zachráni.

Niekedy sa v naších životoch a naších pesničkách deje to, že ich používame ako psychoterapiu a odhalenie pred verejnosťou naozaj spôsobí, že sa veci nejako vnútri poukladajú a že sa zorganizujú aj navonok iným spôsobom. A preto aj hovorím, že náš svet je subjektívny, lebo ty vlastne robíš taký magický čin, že vypovieš niečo, čo nájdeš vnútri, povieš to nahlas iným ľuďom, ale oni s tým nemajú nič spoločné, oni si s tým urobia zase to svoje, čo potrebujú. Poskladajú si svoje obsahy. Ale v tebe už to naštartuje pochopenie toho, čo sa ti deje, a buď to ide tým smerom a iba si pomenovala, čo sa deje, alebo si pomenovala niečo, čo sa chce zmeniť.

Dokonca, uskutočníš niečo, čo už v realite nemusíš uskutočniť.

Aj to.

Úžasné je na tom, že ty môžeš napísať jeden milostný príbeh, ktorému sa vlastne túžiš vyhnúť, ale ho môžeš zaznamenať.

V tomto ma fascinujú románopisci, že zabijú svoju postavu v románe. Blížia sa k tomu, pracujú s nejakými prvkami, fragmentami svojho života alebo svojich blízkych, alebo niektorí aj s celým svojím životom. Stvoria si tam aj postavu, ktorá nesie podobu s nimi samými a nemusí to byť hlavná postava. Potom pocítia, že niektorú z tých postáv musia zabiť, či už zomrie, alebo ju niekto zabije. A je to tento magický tvorivý čin, že tá postava nesie v sebe niečo, s čím sa chce autor rozlúčiť a rozlúči sa týmto spôsobom. A potom to samozrejme nemusí urobiť vo svete, ale urobí to ako takú náhradu, v tvorivom čine.

Mám tam taký verš, až mi je to srandovné, lebo človek sa až bojí ho vysloviť. Aj som rozmýšľala, či ho tam dám. Na konci tej pesničky spievam: "Ja viem ako omamne chutí, viem letmý dotyk smrti, viem, tiež balansujem na lane." A tak som rozmýšľala, či tá smrť nie je priveľa, ale teraz mi je jasné, že to tam muselo byť. Ale aj sa človek bojí, dať to tam takto priamo. Nakoniec, je v tej pesničke presne pomenované, ako sme zomreli. A to dávno predtým, než sme zomreli.

Mám to skoro so všetkými mojimi pesničkami, že prichádzajú, keď o nich ešte moc neviem, a oni sa mi potom behom dvoch troch rokov vyjavia, že o čo ide. Chodia mi mierne dopredu a ja si tak v nich čítam. A niekedy ma to naozaj veľmi prekvapí, lebo si hovorím: tento text som napísala alebo niečo vo mne to napísalo, ale nebolo to úplne vedomé. Vzniklo to tak, že som vzala pero a niečo sa napísalo. Potom si to po sebe prečítam a poviem si, ok, znie to pekne, ale ja neviem o čo tu ide. Zvykla som si, že sa to vyjaví neskôr, tak to nebudem prepisovať a nebudem do toho zasahovať, lebo tá správa je kompletná. Takže sa to dozviem neskôr. No a potom neskôr sa veľmi smejem, lebo nemôžem povedať, že som to vymyslela ja, lebo to by som nevymyslela. Nemohla by som o sebe povedať takéto veci, ktoré sa ešte nestali a sú to všetko skôr vnútorné veci, reakcie.

Struna praskla, vznikol nový priestor a zistila som, že sa dá ísť nejako ďalej. Uvedomujem si, že som vďačná, že som to v sebe dokázala nejako identifikovať, že to skončiť chcem, lebo by som nikdy nevykročila tam, kde som teraz. Vykročili sme ďalej spolu s Agnes, s huslistkou a pôvodne bubeníčkou v Živých kvetoch, ktorá vždy chcela robiť beaty a nikdy na to nebol čas a potom prišli deti. Stále som teda z nej tie beaty nejako lákala. My sme ešte v Stoke v jednu noc, neviem, či si to pamätáš, plánovali založiť babskú kapelu. Ty si bola jedna z potenciálnych členiek a nikdy k tomu nedošlo, lebo všetci sme si ďalej žili rýchle životy. My sme mali spoločnú lásku k hip hopu s Agnes, ktorú s nami zdieľal Ďuro, ale Bálik vôbec. Ona tie beaty chcela robiť a ja som na ňu zo zúfalstva tej smrti udrela takým štýlom, že Agnes teraz je ten správny čas. Poslala som jej esemesku. A ona to započula, že to myslím vážne. Zmobilizovala sa, urobila svoj prvý beat a ja som ho rovno naspievala. A tak sme začali. Celý proces smútenia som si dala do týchto jej beatov a do oslobodených pesničiek. Kúpila som si Zoom, synťák a ako taký kontinent som sa odtrhla. Teraz som presvedčená, že vzťahy, ktoré nie sú dobré, treba zabiť. Keby neprišla táto pandémia a keby sme neboli tak vystavení sedeniu na zadku a tejto čiernej noci duše, tak by som bola v závleku tej kapely ďalej.

To hovorí veľa ľudí a ja to tiež tak cítim, že pandémia nás v niečom zachránila. Na jednej strane vnímame, že veľa vecí zahynie. To je tá smrť, ale zároveň nás vytrhla z vleku koncertov, rutiny a mašinérie.

My ako kapela sme boli v najlpešej forme, v akej sme kedy boli. A to je veľmi ťažké rozhodnutie toto zabiť. Lenže...

No dobrovoľne by sme to nikdy neurobili. Ani mnohí iní, ale zároveň sme netušili, že už to musíme urobiť, lebo to nové sa nemôže zrodiť. A nemôžeš večne hrať v najvyššej forme koncerty, lebo keď sa niečo dostane do vrcholnej formy, tak potom to ide aj tak dole. Čiže udialo sa niečo veľmi zaujímavé, že sa to stalo všetkým naraz. Predstav si, že kapely boli jednoročné, dvojročné, desaťročné, štyridsaťročné, všetkým sa to stalo, nech sú v akomkoľvek veku, že prestali hrať. A v tom je to podľa mňa neuveriteľne zázračný akt, ktorý sa ešte zhodnotí oveľa neskôr, že o čo vlastne išlo. No a teda muzikanti na celom svete takmer v jeden deň prestali hrať.

A je to jedno či to je Bob Dylan alebo kto.

Áno, je to jedno, či si hral pre 5 ľudí, alebo pre tisíce, desaťtisíce, státisíce, aj festivaly aj všetko sa zastavilo. A teraz sa rodí to nové a nikto nevie povedať, čo sa ide narodiť, na to sme krátki. Tak, ako sme si nevedeli predstaviť, že by sa mohlo udiať takéto zastavenie, rovnako si nevieme predstaviť, čo z toho vznikne, ale už to vidím v jednotlivých príbehoch ľudí, že im to pomohlo odtrhnúť sa od rutiny pracovného muzikantského života. Mnohí za tým stále plačú, za tým čo bolo. Je pravda, že s tak veľa ľuďmi sa nestretávam, ale tých čo poznám dobre, vnímam, že sa v ich životoch dejú veľké, nové veci. Dostali kľud a možnosť sa do seba pozrieť a objavili veci v sebe, ktoré sa potrebujú dostať von. V zime sme sa stretli u našej učiteľky spevu Márie, a ty si mi začala hovoriť nielen o novom projekte, ktorý vzniká s Agnes a že sa zbiera príbeh rozchodu. Ale že sa zrazu v tvojom svete zjavil nový človek, ktorého by si v rámci starého sveta nikdy neoslovila. A najskôr mi to prišlo šokujúce, keď si to vyslovila a potom už mi to prišlo úplne perfektné.

My sme sa teda pretli v čase s Andrejom Šebanom. Je to človek z úplne iného sveta, ktorého som dávno pozorovala, ako ku mne mieri. Vyznieva to tak drzo a trúfalo, že ku mne mieri. Ale už dlhšie si všímam jeho vyjadrenia a jeho postoje, to ako ide proti prúdu, ako opustil všetky zabehané muzikantské svety.

Tiež je ako taká odtrhnutá kryha.

Ja ho proste so záujmom dlho pozorujem a vždy ma zaujalo, čo povedal. Nejakým spôsobom ma to vždy fascinovalo, ale nikdy mi ani nenapadlo, že my dvaja by sme mohli niečo spolu robiť. A stalo sa to, že sme s Agnes mali materiál na celý album hotový a ja som cítila, že ju moc tlačím do ďalšej práce. Ona má okrem toho, že skladá so mnou, vinárstvo, farmu, dve deti. A cítila som sa ako niekto, kto ju stále tlačí. Začala som teda robiť sama nové poviedko-pesničky. Ona mi povedala, že vieš čo, toto si už iba ty, k tomu ja nemám čo dodať. Toto je tvoje, to je čistá Lucia Piussi, priznaj sa k tomu, toto si ty. Ja som sa úplne vystrašila, že zrazu nemám parťáka, lebo mňa na tom tvorení baví to, že to tvorím pre niekoho. Vymyslím sama, to nie je problém, ale už sa teším na to, ako to ten človek so mnou zdieľa. A tu som zrazu zostala, že toto sú tie moje príbehy a bodka. Taká nová temná noc duše a zase som sama. A v tej temnote mi ako jediný človek, s ktorým by som si vedela porozumieť, napadol Andrej Šeban. Zo všetkých stretnutí sa mi to tak premietlo, aj u nás v klube, keď hral, taká trúfalosť vo mne vyrástla, keď som ho videla hrať sólo, že tu by som mu tak zarapovala do toho. To sa mi nikdy nestalo a môže to hocikto povedať, že ako by som ti tu... A znie to idiotsky, ale som si to odkladala ako také pocity a potom sa mi dokonca snívalo, že spolu robíme. Aj som mu to tuším povedala, keď sme sa v klube stretli. Takže vedeli sme o sebe a ja som zostala ako v ruskej rulete s jedným nábojom v hlavni s tým, že osloviť niekoho, ale koho. Tak som sadla a napísala som mu mail, vypýtala som si ho od teba, pamätáš, hoci som mala aj telefónne číslo. Ale netrúfala som si. Tak som mu to celé napísala, že tá kapela skončila a ešte to síce nie je vonku, ale ja už sa tam nevrátim a s Agnes máme Terrible 2s. Ale zároveň, mám ešte ďalšie príbeho-pesničky. "A chcela by som ti to ponúknuť, či to so mnou nechceš urobiť a aj iné, ďalej, proste s tebou." Aj to som napísala, že sa tomu chcem totálne venovať a som presvedčená. Tak som mu to poslala a na druhý deň hovorím mužovi, "ja som už asi úplne mimo, čo si on o mne pomyslí, že čo táto alternatívna madam z undergroundu chce". Tak som si predstavovala, čo si asi o mne pomyslí.

A ako si sa mýlila.

A volala som aj so sestrou, že som sa zbláznila a keď ma pošle do riti, tak ja už aj tak nikoho nebudem hľadať. Pôjdem takto nejako ďalej. A ona hovorí, tak to ti môže byť jedno, veď aj tak väčšina ľudí na Slovensku si myslí, čo si myslí a keď si to bude myslieť aj Šeban, tak to ti môže byť už úplne jedno. A dobre, tak som to hodila za hlavu a ani som sa večer už nepozerala do mailu. A on mi odpísal krásny mail. Stálo tam: Milá Lucia, ďakujem za prejavenú dôveru. (Poslala som mu dve pesničky.) Pesničky sa mi veľmi páčia, pošli mi svoje číslo.

A tak to začalo.

Pozrela som sa z okna a hovorím si, dievča moje zlaté, chvíľu nič nerob, toto je ten moment šťastia, tak si ho uži. Lenže akí sme my ľudia prchaví, hneď sa začneme hmýriť. Nejako som si to vysnívala a potom sme sa stretli, opili sme sa a po tom celom dlhom nepití, jemu bolo štyri dni zle, mne dva. Ale všetko sme si na rovinu povedali a už to prvé stretnutie bolo krásne. A odvtedy sa teším na tú spoluprácu. Už som mu zložila pesničku, aj tá sa mu páčila. Včera sme sa konečne stretli všetci traja s Agnes a boli sme spolu asi sedem hodín. A pre toto ja túžim robiť pesničky, lebo tieto stretnutia, to akoby sa spriaznené duše stretli a okrem tvorby samotnej, kde si sama, tak potom to s niekým zdieľaš a to nie je ako keby si len niekoho v električke stretla. To je hlboké. Som normálne nafetovaná z toho, už normálne dva a pol mesiaca fetujem túto vec, že ideme robiť ten album.

Myslím si, že by sme mohli s týmto fetom kľudne skončiť. Je to nielen dobrá správa, je to optimistické, je to na túto dobu prevratné a aj sme prebrali čo sme chceli. Som spokojná. Som spokojná s tvojím životom.

Ináč ja som tiež spokojná s tvojím.

Okolo Slnka sa dejú také zázračné veci, že aj príchod Andreja do nášho vydavateľstva bol niečím špeciálnym. Niektorá z jeho žien mu hovorila, zavolaj niekomu, zavolaj tej Shine, musíš niekoho mať, kto ťa bude vydávať a starať sa o tvoje dielo. A on potom zavolal a veľmi mi to pripomenulo tvoje písanie mailu, že niekedy ako málo stačí, započuť volanie a urobiť to. Nemusí to vždy dobre dopadnúť a môže ťa to odraziť ako od trampolíny niekde ďalej a ide ďalší skok a nový dopad, nájde niekoho iného. Baví ma na tom to, že sa to tak samo zapletá, my dve máme už spolu dlhú históriu, teraz prišiel on, a vy ste sa spojili a cezo mňa to len prešlo. A takto sa to deje celý čas tých 20 rokov, že sa veci čarovne spájajú a ja sa pozerám, že dobre sa to deje. Nemusím do toho príliš zasahovať.

To je ako so Stokou, aj vydavateľstvo priťahuje ľudí k sebe. Súčasťou môjho pohľadu naňho aj môjho pocitu z neho je aj to, že on sa tu ocitol. Síce ho už dlho pozorujem a on hovorí presne, čo si ja myslím, a tiež to hovorí tak priamo bez servítky, ale nemôžeš vedieť, či je to aj vzájomné. Ale stále si aj hovoríš a čo keď je, veď už máš nejaké skúsenosti. A on sa teda vedome tiež priblížil tým, že ťa oslovil a chcel vstúpiť do tohto nášho sveta.

Neodbiehajme od toho konca. Vyhlasujem teda koniec tejto debaty.

Kto to bude počúvať?!

Tak je to ako pri tom skladaní, že človek potrebuje dostať veci zo seba von bez ohľadu na to, kto ho počúva.

Autor rozhovoru: Shina
Foto: Soňa Pokorná
Prepis a editácia: Shina a Alexander Čerevka
Vznik prvej série podcastov Cesty Slnka z verejných zdrojov podporili Fond na podporu umenia a Bratislavský samosprávny kraj.