Priala by som si ešte urobiť veľký projekt

Cez naše vydavateľstvo si preletela ako kométa s veľkým chvostom, ktorá zmietla všetko, čo jej prišlo do cesty, aj mňa. Teraz tu spolu sedíme a ja som zvedavá, čo sa dialo predtým, ako sme sa prvýkrát stretli. Ľudia o tebe vedia veľa, možno aj všetko, ale napriek tomu sa pokúsim zájsť k bodu nula, k prvému stretnutiu s tvojím hlasom, nástrojom alebo vôbec s hudbou. Kde ťa prvýkrát prepadlo poznanie, že hudba bude asi tvoja budúcnosť?

To je dosť vážna otázka. Uvažujem. Muselo sa to stať niekedy veľmi skoro, lebo som si už dosť skoro začala uvedomovať, že takáto vec vo mne žije a začala so mnou rásť. Vždy keď som v detstve počula hudbu, mala som pocit, že je to niečo, čo je so mnou hlboko spojené. Vždy mi bolo dobre, keď som počula nejakú hudbu, milovala som tancovať, milovala som počúvať, milovala som spievať. Pre mňa to bolo asi dosť skoro, keď som mala možno tri-štyri roky. A potom som si uvedomila, že dokážem vytvárať pociť aj iným ľuďom, že mám asi aj talent upútať pozornosť na to, čo robím, alebo ako spievam. Vedela som si získať svojich divákov už v ranom veku. Išla som si takú svoju líniu a keď som mala asi osem rokov, tak som sa prihlásila v škole na súťaž, ktorá sa volá Zlatá guľôčka. Ako jediné dieťa v triede som zdvihla ruku, že ja idem spievať. Kto chce ísť na súťaž? Ja idem, okamžite. Neviem, kde sa to vo mne zobralo, lebo nemyslím si, že som bola nejaké extrémne priebojné dieťa, ale v tomto som si zázračne verila. Dostala som sa až na pódium do Slovenského národného múzea na kopci, kde bolo finále. A tam som sa zoznámila so všetkými ľuďmi, čo robili folklór v martinskom regióne, v Turci a stála som prvýkrát ako osemročná na pódiu s kapelou, cimbalom, husľami a spievala som pesničku Po nábreží koník beží. To bol môj prvý hit.

A nadviazala si Na čiernom koni, trochu neskôr.

Áno. Bolo z toho vtedy druhé miesto u poroty a prvé u divákov. Môj otec skoro zamdlel, lebo prišiel po zvukovej skúške a keď ma videl spievať na tom finále, tak neveril, že to je jeho dcéra. Druhý rok som vyhrala obe ceny, takže som bola spokojná a začala som sa hudbe venovať. Povedala som si, že buď zachránim svet a budem sa venovať životnému prostrediu, moja mama bola chemička, detstvo som trávila so skúmavkami v labáku, vyrábala som ručný papier...

Myslela som, že pušný prach...

To robil môj otec, bol výmyselník. Ale chémia ma veľmi bavila a myslela som si teda, že buď zachránim svet a budem sa venovať životnému prostrediu, alebo budem speváčka.

Prvá možnosť by tiež dávala zmysel. Životné prostredie je na tom oveľa horšie, ako keď si bola malá.

V tom veku osem rokov sa mi dostal do rúk časopis, ktorý mama doniesla z nejakej konferencie a už vtedy, v nejakom roku 1986-87 tam k téme bolo povedané všetko podstatné. Takže neuveriteľné, že sme sa nijako nepoučili a preto, bohužiaľ, nemáme žiadne pozitívne správy pre svet a ani optimistické vízie.

Vzhľadom na to, ako to vyzerá s hudbou, by si mohla prehodiť výhybku.

To je pravda, je možné, že hudba už onedlho nebude nikoho zaujímať, ale environmentalistika áno.

Hlavne keď nezachránime klímu, tak hudba bude aj tak v p*deli.

Vieš čo, z hudby sa v podstate stáva tiež ohrozený druh, z takej tej ozajstnej. Lebo hudby je dosť, akurát tej, čo aj niečo znamená, nie je až tak veľa. Hlavný problém je, z čoho hudba bude žiť ďalej.

Aj mňa zaujíma, za čo budú muzikanti hudbu ďalej robiť. Nie je problém v prostriedkoch, ktoré šíria hudbu. Tie sú fantastické a poslucháči za malé peniaze dostávajú takmer všetku hudbu sveta. Ale tie peniaze sa nevracajú do systému naspäť a mám pocit, že ich tok začína byť v hudbe stále zamotanejší. Už len z toho, akým všelijakým spôsobom získavame my ako vydavateľstvo peniaze na to, aby sme mohli niečo nové spraviť, som trochu na nervy. Chýba mi priamy styk s odberateľmi, poslucháčmi a občas som už dezorientovaná. Neznamená to, že hádžem flintu do žita, ale nerozumiem tomu.

Ja mám občas také stavy, chvíľu mám manickú fázu, bez diagnózy. Zoberiem sa, že idem niečo robiť, vydám neskutočnú hudbu a všetko zmením.

Zatrasiem svetom!

Presne tak. Už je to vtipné po tých rokoch, ale stále to mám v sebe a potom ma zmorí táto únava. Chuť, aj inšpirácia, všetko tam je, ale vyšlem signál, urobím prvý krok a okamžite narazím na stenu. Hovorím si, prečo to nemôže byť jednoduchšie. Takže áno, hudbu chcem robiť, aj keď v posledných dňoch rozmýšľam, že idem do dôchodku.

Ja už som.

Neviem ako to tam vyzerá.

Celý prvý polrok tohto roku som hovorila, že už idem do dôchodku, lebo už ničomu nerozumiem.

Ešte šťastie, že existuje to slovo, ináč neviem čo by sme robili. Včera mi Marcel Holubec (pozn. módny návrhár a dizajnér) poslal také vtipné video, kde v roku 1998 spievam pre STV a uvedomila som si, že ja som už fakt stará. Vieš čo myslím, služobne stará.

Tak tohto sa teraz zachytím a prevediem ťa oblúkom k momentu, kedy si zložila svoju prvú pieseň. Prvá pieseň, kedy si zistila, že toto som urobila ja sama, toto je moja pesnička.

V Martine existoval jeden chalan, brat mojej kamošky, ktorá chodila s najlepším kamarátom môjho frajera. Moc som sa nestretávala s muzikantmi. Vedela som, že ľudia tam majú kapely, mala som asi 15 rokov. A vedela som, že niečo v sebe mám, ale poznala som baby, ktoré spievali fantasticky. Vravela som si, že nie som až taká dobrá. Špeciálne jedna, tú si pamätám, Alenka Furgeláková. Ona sa postavila do takého tunela pred školou a zaspievala Anjelik môj, kde lietaš. Mala neskutočný hlas. Takže som si vždy predstavovala, že aj ja to raz tak dám. Ale môj hlas bol iný, ja som nikdy tie výšky ako ona nevytiahla. Takže boli určite aj lepšie speváčky ako ja. V každom prípade som mala v sebe to, že chcela by som spievať. Takže späť ku chalanovi. Skrátka som zistila, že v našom meste je jeden gitarista. Jožko Šebo (pozn. Jankin prvý manažér) ho neskôr volal Kotolník, lebo mal nejaké také povolanie, neviem už ako k tomu došlo. Jožko mi vravel: Choď za tým kotolníkom a nahrajte niečo. Takže som išla, sadli sme si, začali sme sa rozprávať a hrať si nejaké veci. On hrával veľa beatlesoviek a podľa mňa bol veľmi šikovný a vnímavý. Takže mi začal hrať nejaké akordy a zo mňa vyliezla melódia. To bolo úplne úžasné, lebo do toho okamihu som spievala len covery, napodobňovala som, alebo som sa učila nejaké iné pesničky. A zrazu úplne prirodzene vyšlo niečo von a hovorím si, to je zaujímavé, že ja dokážem takéto niečo urobiť. To bola aj pesnička, ktorá mi zmenila život, lebo tú potom počul aj Jožko, zamiloval sa do nej a začal vyvolávať všetkým muzikantom, že našiel novú speváčku. Pretože v tom období všetci hľadali speváčku. Každý chcel nájsť novú Gombitovú alebo potom Haščákovú. Potom teda prišla Kirschnerová, ale Jožko ma prezentoval tak, že ona je taká šmochtavá, ledva chodí.

Teta jednej mojej kamarátky zase hovorila, že Kirschnerová je ako taká “umrimara”. Bola to reakcia na to, že si spievala niekde v telke a stála si tam, vôbec si sa nehýbala.

Umrimara je absolútne výstižné pre to obdobie. Ľudia ma stretávali a hovorili mi, počúvaj, veď ty si športový človek, hrávala som volejbal, tancovala som asi 10 rokov a potom som bola náhodne ešte aj na miss. No ale ako som sa začala flákať s muzikantami, Jožko do mňa tlačil, že by som mala vyzerať ako Janis Joplin. Takže som začala odkukávať trendy rock and rollu, začala som chodiť do sekáčov a kupovať si také oblečenie. Zo športovkyne a missky som sa presunula k voľnému oblečeniu a je aj pravda, že som bola vtedy dosť “v sebe”. Ja som tých muzikantov milovala od prvého okamihu, keď ma Jožko zobral do šatne skupiny Buty, niekde v Považskej Bystrici. Tam som si uvedomila, že toto sú moji ľudia a s nimi chcem žiť, zostať a byť pri nich, lebo mi všetci prišli vtipní, úprimní, talentovaní a pekní.

Aj na dôchodku?

Tak to už neviem, začínam byť z toho trošku unavená.

A čo to teda bola tá pesnička, ktorá ti zmenila život? Bola potom aj nahratá?

Áno, to bola pesnička, počkaj, niekto k nej urobil text, nie, ja som urobila ten text a prvé demáče sme začali robiť so Šebanom, ktorý sa do toho nechal navliecť. Jožko ho nahovoril a vravel mi, Janka, toto bude úplne super. Takže Andrej do toho išiel, ale nebol so mnou spokojný, stále mi niečo hovoril. Jeho prvá veta, keď som prišla k Tónovi Kubasákovi do Petržalky bola: Počúvaj, ty si panna? Čo som mu mala povedať na takú debilnú otázku. Potom už som vedela, keď som si zvykla na týchto muzikantov a špeciálne na Šebanove fóriky. Ale čo mi ten Andrej najviac dal bolo to, že v čase, keď prichádzalo veľa textov od rôznych textárov, prechádzal so mnou tie texty a hovoril, ale tu chýba esencia teba v tých textoch. Toto nie si ty a pritom tam boli dobré texty. Textárska robota v 90. rokoch bola dosť formálna, všetko bolo poctivo spracované, ale niečo tomu chýbalo.

Túto tradíciu sme mali už dlhšie, aj v 70. a 80. rokoch, všetky naše najlepšie hudby a kapely mali texty, ktoré vôbec neboli osobné.

Do tla ma láááska, neviem čo spáááľ...To všetko bolo také...

Keď si zoberieš všetky najlepšie platne od Zvonky zvoňte, Vargove veci, ale aj Ursinyho veci, všetky texty boli výborné, veľmi básnické, ale vôbec nie osobné. Ursiny sa k osobnému prepracoval až na platni Ten istý tanec, kde si väčšinu textov napísal sám. A všetci tí textári, ktorí boli slávni a robili pre Elán, Modus atď., tak všetko to bolo také, že interpreti boli akoby oddelení od tých textov. Mohla si si ich niekedy spojiť, ale mne to vôbec nešlo. A preto som tú hudbu síce vedela oceniť, ale nevedela som sa z nej emocionálne rozliať, lebo som cítila medzeru medzi tými, čo spievali a medzi tými, čo písali. Hudba bola super, ale v textoch som potom vždy narazila na tie básnické kombinácie a prišlo mi to nejaké zošróbované, napasované. Možno nejakých pár skladieb od Gombitovej ma oslovilo viac emocionálne, ale to som bola ešte veľmi malá. Ináč aj pre ňu platí, že ona v tých textoch nebola a nič som sa o nej nedozvedela. Spievala o nejakých koníkoch.

Muž nula!

Vtedy už som ju nepočúvala, to už bolo úplne mimo.

Koloseum! Textársky výborne urobené.

Áno, všetko úspešné skladby, ale tí speváci v nich neboli. Oni to len spievali.

Ja som najviac cítila nejaký vklad, keď Richard Müller vydal 33ku, kde bolo Neuč vtáka lietať a neskôr urobili projekt PPF ešte s Andrejom, to som si dokonca kúpila, niekde v Martine to ešte mám, vyšlo toho tisíc kusov, bola to limitovaná edícia. Bola to úplná blbosť, oni niekde jamovali v nejakom štúdiu, ale brala som to. Boli to dobré veci, lebo som to brala ako prvé lastovičky toho, ako by hudba mohla vyzerať, kam môže ísť a potom prišiel Richard s ďalšou doskou LSD, čo mnohí teda úplne odsúdili, ale ja som ju úplne zbožňovala. No a naspäť, ja som s tým Šebanom v štúdiu nad cudzími textami pochopila, že musím začať písať vlastné. A ešte viac späť k pesničke od Kotolníka, ktorá bola moja prvá a z toho bol tuším aj môj prvý singel. Bola to taká balada, spievalo sa tam, Nájdime spolu raj ajajajaj, vieš, lebo vtedy išla Alanis Morissette. Moja prvá verzia tohto textu bola iná, lebo Šeban do mňa rýpal, aby som bola úprimná, aby som dala niečo zo seba a na margo toho, či som panna, ten text znel Sprav mi to prvý raz. Chlapci to potom premysleli a dali sme Nájdime spolu raj a bolo to asi lepšie riešenie.

Kto vie, ako by sa to s tebou bolo vyvíjalo s týmto refrénom.

Billie Eilish, ale pred 20 rokmi.

S takýmito vecami treba prísť včas, ale nie priskoro. Povedz mi teda: krátko po tomto si sa už presunula na Dlhé diely a my sme tam tiež zakotvili, ale na opačnom konci ulice. V roku 1999 vyšla tvoja slávna platňa, na nej si ešte mala dosť spoluautorov, ale boli tam už aj čisto tvoje veci, takže si sa pustila do skladania.

Pustila som sa do toho, lebo tá prvá doska s Andrejom bol totálny prepadák. Zobralo to veľké vydavateľstvo, lebo Jožko Šebo má jednu fantastickú vlastnosť, že dokáže popliesť hlavy všetkým. On dokáže ľudí presvedčiť, že toto je zlato, čo práve držím v rukách. A teda presvedčil Petra Riavu, ktorý bol riaditeľom Universalu a ten mi dal exkluzívnu zmluvu. Potom, čo počul demá s Andrejom, išli sme do štúdia Ebony, kde sme 2 týždne nahrávali a bolo nám fantasticky. Mne až tak nie, lebo som bola ešte dieťa, ktoré prišlo do veľkého mesta a zrazu som bola v štúdiu Ebony, kde nahrávali najslávnejšie dosky Lucie a Habera. Toto všetko sa dialo veľmi rýchlo. Jožko pracoval naozaj intenzívne, zapaľoval si jednu cigaretu za druhou na tom svojom balkóne, tiež na Dlhých dieloch a telefonoval, telefonoval, telefonoval, až kým všetkých nezblbol v dobrom slova zmysle. A zo mňa sa stala speváčka naozaj expresnou rýchlosťou.

Rýchlokvaska.

Rýchlokvaska totálna. A tak to aj dopadlo, vyletela a spadla ako palacinka. Na dlažbu.

Ako sa vám podarilo z toho pádu vykresať ďalší album?

Trvalo to dva roky. Veľa ľudí si začalo všímať, že ja asi predsa len viem spievať a medzitým som s nejakou kapelou začala skúšať v YMCA a stretla som Ajdžiho (pozn. bubeník a perkusionista Ajdži Sabo). A už som sa začala flákať po kluboch, baroch, v Hystérii som bola varená, pečená.

Videla som ťa vtedy, spievala si Janis Joplin s takou veľkou žilou na krku, chraptila si ako o život.

Mala som vtedy pocit, že to tam všetko musím dať. A pamätám si, že ma Jožko zobral na taký festival a tam som bola prezentovaná ako slovenská Janis Joplin. Bože môj. Hrala som otvárací koncert na festivale Hurytan. V amfíku na Búdkovej. Nemala som kostým, nič, tak on mi dal tričko Stop AIDS, robili vtedy na Slovensku s Lipom takú kampaň a mal veľa tých tričiek u seba. Takže v tomto ikonickom tričku, uprostred pódia bola práčka, stála som na nej, hrala som so skupinou Money Factor. Mali sme naozajstný hammond a všetko možné. Spievala som Janis Joplin a po koncerte mi úplne odišiel hlas. Potom som robila svoje prvé interview a takmer som tam len šepkala. Potom som si to pozrela na zázname a hovorím si, toto teda nie je bohviečo, toto asi dlho nepotiahnem. Boli to také vzostupy a pády. A po tejto neúspešnej platni som sa už začala niekde objavovať, ale nemala som veľa peňazí, hrala som aj úplne bizarné kšefty, raz som vystupovala z nejakej papierovej torty na otváraní pumpy. No brala som úplne všetko, bola som hrať niekoľkokrát v Rakúsku s Hangonim a s Kapustom, to bolo pekné. No a potom som s týmito dvoma začala postupne robiť pesničky, boli to Jožkovi kamaráti zo skupiny YPS. V kuchyni u Hangoniho sme napísali Hey little sister, Modrú, Žienku domácu, asi tak 70 percent albumu. Plus potom Jožko zavolal Táslerovi a on na hotové texty napísal Líšku, Sama v cudzom meste. Stále sme tomu ale úplne neverili a potom Jožko urobil dokonalý, legendárny kúsok. Stále sme mali tú zmluvu s Universalom, hoci sme takmer nič nepredali. Jožko už tomu veril, chalani to nahrávali zadarmo, Maťko Gašpar, Ajdži, Peťo Bič, vlastne nie, Ďurko Burian tam hral na gitaru a Martin Wittgruber. Jožko sa teda vybral do Universalu a hovorí im, nahrali sme nejakú novú dosku, ale z toho nič nebude, takže na mieste zrušili tú zmluvu, roztrhali ju, že dobre, kašlime na to. A vzápätí Jožko vytiahol naše nové nahrávky a začal ich púšťať a Peter (pozn. Riava) povedal, okamžite to chcem. Takže v ten istý deň zrušili jednu a podpísali novú, oveľa lepšiu. A z tej som sa 20 rokov nevedela vyhrabať.

No ale aj vďaka tej zmluve sa stalo, čo sa stalo a si tam, kde si. Dobre, do tejto chvíle som ťa veľmi neregistrovala, ale v tom čase niekedy dával Jožko dokopy okolo teba kapelu, ktorá by mohla s tebou hrávať a tam sa naše cesty prvýkrát naozaj pretli. Zavolal aj Dana, on sa išiel pozrieť na nejakú skúšku.

My sme chceli Danka, ale on nechcel.

No celá jeho spomienka je asi takáto a to sa pobavíš: Bol na Jazzákoch a za ním sedel Maťko Wittgruber spolu s tebou. Maťko hovorí Danovi, nechcel by si s nami hrať s Kirschnerkou? Dano nevedel vtedy, ako vyzeráš a hovorí mu, no najskôr musím vedieť, prečo ona vlastne spieva. Druhé dejstvo sa odohralo niekde v štúdiu, možno u Oskara, kde sa nahrávali tvoje demáče a Dano si to bol vypočuť. Do toho prišiel Jožko a začal ľuďom v štúdiu nadávať, vy ste oj.bávači. Danovi sa to celé nejako nezdalo. Tretie dejstvo sa odohralo v Jožkovom americkom aute, kde mu Jožko púšťal hotové demáče a veľmi ho lámal, aby išiel s vami hrať nejakú šnúru pre Železnice a sľuboval autá, hotely a všetko. Lenže Dano vôbec nie je na takéto veci a nielenže ho to neohúrilo, ale ešte viac spochybnilo. Tak mu hovorí, ja sa chcem s tou Janou stretnúť. Jožko mu ale odmietol dať číslo, aby sa s tebou mohol porozprávať o hudbe a to mu prišlo nesvojprávne. No a potom to Jožko zaklincoval: „Čo vy všetci s ňou chcete, ona má viac rozumu než vy všetci dohromady a ona nepotrebuje byť slávna, ale vieš prečo chce robiť tú muziku? Lebo ona chce žiť v Amsterdame, v Holandsku a vieš prečo? Lebo tam rastú tulipány!“ A Dano si povedal, “Tak toto je taký level, že na to ani ja s mojím matfyzom nemám.” Zišlo teda z toho, on povedal nie, a potom sme sa boli pozrieť na tvoj koncert niekde v Markíze a vy ste tam rozdávali publiku šejkre, aby s vami hrali. Keď sme sa vracali domov, tak mi Dano hovorí, “Janka je v porádku”. No ale už bolo neskoro a karty sa rozdali ináč, my sme začali robiť svoje veci a z našej ledva začínajúcej kapely Dlhé diely k tebe odišiel najskôr Ajdži a neskôr aj Maťko Zajko. To stačí, nie?

No je to zvláštne, mám na to taký pohľad ako z rýchlika. Snažím sa niečo zachytiť, všetci do mňa hučali, bolo v tom veľa ľudí a veľa tvárí. A dosť som aj netušila, čo som ešte ja a čo už nie som.

Okolo teba sa spustil ošiaľ a ešte v tom aj bola tvoja neskúsenosť. Naučiť sa rozoznať, kto má aké úmysly. Neviem si to vôbec predstaviť, nikdy som to nezažila, tomuto som nebola vystavená, ale občas som sa teda do toho snažila vžiť. Keď je okolo teba veľa nových ľudí a každý ti niečo sľubuje, alebo ťa niekam ťahá, niečo od teba chce a ty pokiaľ nemáš vybudovanú dobrú intuíciu alebo nejaký vnútorný hlas, ktorý ti hovorí áno, nie, tak je to dobrý chaos. Ale zdá sa, že si z toho vyšla nepoškvrnená ako tá bájna Šebanova panna.

Po rokoch potom za tebou prídu ľudia a začnú ti hovoriť, veď ja som chcel, aby si hrala tam a tam. Nejaký človek z festivalu mi po rokoch povie, 15 rokov som bojoval, aby ste tu u nás zahrala. A ja že čo, nič o tom neviem.

Tak ale toto bola Jožkova parketa.

Jožko urobil obrovský kus práce a ja si to stále vážim, ale na druhej strane som veľmi rada, že som v istom okamihu svojho života a to bolo až potom, čo som sa dostala do Londýna, dokázala z toho vystúpiť. Ináč, nikdy som si vlastne nemyslela, že sa mi podarí v tom Londýne uspieť.

A vidíš, to je ten problém.

Áno. Oni si to všetci mysleli a ja nie. My sme tam prišli, s Ajdžim a Maťkom a teraz tam príde najvyšší riaditeľ sveta hudby, pán, ktorý sa volal Max Hole. Prišiel a povedal, prepáčte, meškám, lebo som mal stretnutie s Bonom, letel som neviem odkiaľ. Toto nám dal, asi nás potreboval trochu ohúriť, muzikantov z východnej Európy. My sme im zahrali tri pesničky a to bolo hrozne náročné. Oni zatlieskali, bolo to fantastické, hovoria. Potom nás zobrali do nejakej posh reštaurácie, v posh štvrti. A najväčšia sranda z toho celého bola, že Maťko Zajko nehovoril po anglicky, ale poznal názvy všetkých pesničiek od Beatles. Takže on sa rozhodol, že bude odpovedať len pomocou týchto názvov. A to bolo veľmi vtipné. „I need a little help from my friend“ vytasil, keď mu nalievali víno. Na všetko takto odpovedal, vieš si predstaviť Zajka s tým jeho lišiackym výrazom, všetci sa na tom bavili, to bola pre nich fantastická story.

Viem si to predstaviť aj vďaka tomu, že Maťka poznám.

Bolo to nádherné, potom nás ubytovali v Kempinskom v centre Londýna. Všetci mali veľmi veľké oči. Už bola na scéne Katie Melua, ktorá bola pôvodom Gruzínka, ale v podstate bola už Britka, alebo z Írska. Takže bola už domáca a ja som hovorila veľmi zlou angličtinou, myslela som si, že "shit" je najkúlovejšie slovíčko. Tí Briti sa chytali za hlavy, na všetko som hovorila, that's cool shit, man. Ó bože! To bolo to obdobie, keď som bola nútená začať odznova. Tam ma nikto nepoznal, zrazu pri mne nikto nebol, musela som ísť na ten level, ako pred rokmi a dozrieť. Ja som vlastne za tie prvé roky veľa preskočila a išla som z Jany Kirschnerovej z Martina rovno do veľkého sveta. V rokoch, keď idú ľudia na univerzitu, študujú, opíjajú sa, majú prvý job.

V rámci školských kamarátstiev, keď sa chodí na chaty a na čundre, prebieha obrovské vzdelávanie medzi rovesníkmi. Hovoria si o svete, informujú sa, a ako sú každý iný, naberú veľa rôznorodých informácií.

No a toto som ja vôbec nemala. Preskočila som to. A preto som aj taká matka, že cítim, že som stále ešte dieťa. V mentálnom vývoji, ktorý všetci moji rovesníci zažili v tom veku, som proste pozadu a preto som ti dnes povedala, keď som prišla, že som si vybavila občiansky preukaz a pre mňa je to neuveriteľný výkon.

Skokan roka.

Tak som sa oslobodila od toho starého sveta s Jožkom a prišla Krajina rovina.

Ok, vráťme sa ešte do obdobia medzi tvojím prvým úspešným albumom V cudzom meste a Krajinou rovinou. Ako sa vyvíjali tvoje schopnosti v skladaní pesničiek? Viem, že si aj naďalej pokračovala hlavne v kuchyni, s Ajdžim a Maťkom sme sa stretávali často, takže sme vedeli, že v kuchyni sa skladalo. Naskočila si do vlaku, idem skladať pesničky. Ako ti to išlo?

Išlo mi to jednoducho rýchlo. Doteraz to tak mám, že si sadnem a dokážem chrliť milión melódií. Neviem čím to je, ale je to pre mňa ľahké, veľmi prirodzene mi to ide. Ale to neznamená, že som skladateľ. Až neskôr som pochopila, čo je to komponovanie, pochopenie hudby, pochopenie toho, kam sa melódia má vyvíjať a rozumieť tomu, ako to má znieť. Dnes už viem pracovať s hĺbkou tých vecí, ukladať slová do melódie na úplne inej úrovni. Vtedy som to nemala.

Je pekné pozorovať veľký skok od prvých vecí až trebárs po Morušu, tam už si to naskladala majstrovsky. A vidieť, že sa tam udiala za tie roky vysoká škola textovania, ale aj rozvíjania nápadu, dokončovania nápadu a formovanie do toho, čo sa nazve pesničkou. Samozrejme nápadov máme milión rôznych, aj melódií, ale to ešte nič neznamená. Potrebujeme to zharmonizovať. Pri tom obyčajne, my ženy, potrebujeme mať niekoho pri sebe, kto nám s tým pomôže, alebo sme geniálne a urobíme to samy, lebo aj také sú medzi nami. Ďalej je tu nedostatok, pokiaľ nemáme po ruke hudobný nástroj, ktorý máme dobre zvládnutý. Aj tam sme odkázané na spoluhráčov a to je úplne iný svet ako ten, že máme nápady. Nehovoriac o samotnom nahrávaní, mixovaní a úplnom dokončení nahrávky.

To je asi môj najväčší deficit. Niekedy mám pocit, že nekomponujem, ja si proste sadnem a niečo zo mňa vypadne. V rámci dokončovania mám potom chuť urobiť niečo také...

Košatejšie.

Áno, chcem sa niekde posunúť. A to je problém, lebo som nedokončila svoje hudobné vzdelávanie. Ako dieťa som mala ten luxus povedať nie. Rodičia mi kúpili klavír a bol to asi najlepší klavír, na ktorý oni mali peniaze. Ale ten bol asi storočný a klavír nie je víno, vieme, že po čase odchádza.

Hlavne keď má viedenskú mechaniku, to sa vlastne po čase dá veľmi ťažko naladiť bez nejakej veľkej rekonštrukcie.

Tak takýto to bol klavír, nedal sa naladiť, z klávesov odpadávala slonovina a bol veľmi pekný. A bol vlastne dosť nefunkčný. Moja mama ma pri ňom mučila, ale keď máš sluch a máš hrať na rozladený klavír, to je šialenstvo. Takže som to vzdala. Zostal mi iba spev. A to ma teraz najviac dobieha. Moje šesťročné dieťa hrá lepšie na klavír ako ja po 25 rokoch profesionálnej hudobnej kariéry. To je neodpustiteľné.

Kto vie. Myslím si, že väčšine ľudí, čo ťa radi počúvajú, je to úplne jedno ako hráš na klavíri.

Pravda.

Takže to je len tvoje trápenie.

Chýba mi to. V tomto štádiu by som chcela odovzdávať ďalej svoje vedomosti, a to že neovládam nejaký hudobný nástroj poriadne, to je problém.

Ty nemusíš odovzdávať skúsenosti z ovládania nástroja. Viem si predstaviť napríklad, že by si vedela pohnúť nadaných ľudí, tak ich šťuchnúť, lebo na to máš energiu. Pomôcť im otvoriť sa. Veľa mladých talentovaných ľudí sú takí, že majú sluch, majú talent, vedia hrať na nástroje, vedia aj iné veci, ale sú zaštuplovaní v sebe a kým ten štupel niekto nevytiahne... Niekto to so sebou dokáže urobiť aj sám, ale veľa muzikantov potrebuje niekoho pri sebe, kto to dokázal, kto ich nakopne, povzbudí. Toto by mohla byť tvoja cesta. Ty sa vieš pozrieť na pesničku a vieš povedať, či to bude fungovať, alebo čo by sa s tým mohlo urobiť, aby to fungovalo. To je veľký dar a môžeš študovať nástroj, koľko chceš, ak toto nemáš, nebude hit.

Toto je pravda. A aj pri písaní textov. Vždy som chcela písať. Hra so slovami ma vždy lákala. A teraz keď si sadnem a začnem písať, tak zisťujem, tak toto sa dá vytvoriť z tých slov, takáto emócia. Môžeš mať jednoduchý nápad a napísať to jednoducho, ale môžeš sa s tým začať aj hrať, rozvíjať to, otvoriť sa. To je fantastické. Ja mám pocit, že som v hudbe, nechcem povedať klamárik, ale šidič. Taký že...

Podvodník.

Presne. Mám v sebe chameleóna a dokážem sa prispôsobiť situácii a mám v sebe tiež talent vytiahnuť z vecí to podstatné, ale nie je to postavené na žiadnom základe.

A to vadí? Veď hlavne, že to funguje, nie?

Ale ja som nič neštudovala. Napríklad Matúš Kostolný mi píše, fantastický článok si napísala, to bol ten o Martine pre Denník N. Bola som šťastná, že sa mi to podarilo, ale pre seba som si hovorila, nebolo to také jednoduché, ako si vy myslíte. Fakt som s tým článkom bojovala, zapotila som sa. V štúdiu často stretneš muzikantov, ktorí si to tvrdo odmakali. A pri nich sa niekedy cítim, že u mňa to nie je naozaj. Nie je to odmakané. Akože zavialo ma sem, urobila som, čo som mohla v rámci tejto cesty, ale nemám tú hudbu odmakanú. Ty to nemáš?

Vieš, ale my tu máme každý úplne inú rolu, nemôžeš hrať rolu niekoho iného.

Lebo napríklad Edo.

Tak ten má odsedené svoje.

Ten má na tom klavíri odštudované, odsedené, učil sa frekvencie jednotlivých tónov, on je ten typ.

Vieš, ale všetci nie sme takí. Ty musíš pracovať s tým, čo ti bolo dané od narodenia a tam to nepreštíš. Nemôžeš si zrazu povedať v štyridsiatke, že budeš ako Edo.

No chvalabohu!

Lebo nikto z nás nemôže byť ako Edo. Také zloženie mozgu, buniek, čo sa uňho podarilo...

Veď si to sama zažila.

Vždy keď v sebe na toto narazím, že neštudovala si dosť, nevieš poriadne hrať na nástroji, na ktorom hráš, tak si hneď poviem, drahá, ale nikde na svete zároveň nie je taká druhá Shina, ktorá by mala takú kombináciu daností ako ty, kto by za teba urobil, čo tu máš urobiť? Môžeš pracovať len s tým, čo ti bolo dané a čo ťa po tom, že na niečo iné nie si dobrá a že sa ti niečo nechce. Ale to nechce sa mi, má tiež svoju rolu, často ťa chráni pred tým, aby si sa púšťala do vecí, ktoré skrátka nemáš robiť, nemáš sa v nich rýpať, na to sú tu iní.

Úžasne si mi pomohla teraz.

Vráťme sa ale k našej ceste. My sme sa na začiatku našich hudobných ciest pretínali po troške medzi Jamnického a Kresánkovou, ale potom sme sa s konečnou platnosťou pretli v roku 2013, čo bola šokujúca udalosť pre mnohých a pre mňa asi najviac. Ale z toho hľadiska, že na mňa to zrazu kládlo obrovské nároky. A vtedy som sa asi naozaj trochu cítila ako ty s tým klavírom, že ja som tu podvodník vydavateľ. Za mnou príde Kirschnerová, chce vydať platňu a ja vlastne nič z toho, čo ona potrebuje, neviem. A nemám na to ľudí, nemám na to prachy. Teraz len prísť na to, o čo tu vlastne ide. Je to podobná situácia, ako keď ty podpíšeš exkluzívnu zmluvu na album a nikdy predtým si neskladala, nespievala a zrazu tu po tebe niekto chce, aby si nahrala z fleku platňu, začala spievať na veľkých pódiách a išla do rádií, do telky. V tomto to bolo veľmi podobné, lebo ja som vydávala len tak, no nebudem to znovu hovoriť. Ale v tom celom procese som vnímala tieto spoločné body, že ty si vtedy tiež preskočila na úplne inú úroveň. Tvojou výzvou bol zase Edo. Aj keď mojou teda tiež. On ti v tých morušových pesničkách napísal ťažké party, ktoré si dostala na otextovanie. A to bola tvoja vysoká škola písania.

A to si Edo vôbec neuvedomil, on si stále myslel, že mi to dlho trvalo.

No ale toto bolo štúdium a zároveň vykonanie tej úlohy.

Stalo sa to, že on ma stále tlačil, už poď niečo robiť. Tak sme išli do štúdia, nahrali sme nejaké demá, ale on potom išiel úplne natvrdo po mne. Je pravda, že som tomu nevenovala dosť času, ale mali sme malú Matildu. On zabookoval štúdio, muzikantov a išli sme. Bolo nás tam 12 alebo 15, už neviem. Mali sme v hlave nejaký koncept, ale to, že vzniknú 2 albumy, nikto netušil. Predtým, než sme išli do štúdia, neexistoval ani názov Moruša. No a po nahrávaní sme mali v ruke ten obrovský materiál a hovorila som si, toto sa nám tu rozrastá ako nejaký strom, stále som mala v sebe ten strom, hľadala som strom. Potom sa mi objavila Moruša a krásne si to sadlo. A nemali sme vydavateľa. Dokonca ešte som si chvíľu myslela, že by to mohol byť Petr Ostrouchov a nejakí ďalší boli vo výhľade.

My sme sa vlastne stretli v marci 2013 nad týmto nápadom a nad nejakými fľašami vína a potom, čo som odmietla, celý polrok až do jesene prebiehalo hľadanie vydavateľa.

A manažéra som nemala tiež.

Po tom, čo som túto vec odmietla, som si hovorila, uf, toto ma ale lízlo tesne.

A vrátilo sa ti to.

Bola to pre mňa dôležitá skúsenosť. Keď ťa má niečo v živote stretnúť a máš to urobiť, tak sa tomu nevyhneš, aj keby si to trikrát odmietla, aj tak si ťa to znovu nájde, možno v inej forme. Ale poučenie to bolo silné. Milá moja, ty sa tomu proste nevyhneš. Čaká ťa veľa práce a už sa nemôžeš hrať na lenivú vydavateľku. Teraz si to naozaj musíš odrobiť. A istým spôsobom ma to vracia k týmto našim hudobným záležitostiam, že ono nás to nenechá, kladie to pred nás výzvy, aj keď sme niečo zanedbali a poobchádzali, tak to príde a dá nám to vyžrať. Tu si to zanedbala, poď si to pekne dorobiť. Bolo to aj bolestivé, lebo keď to človek neurobí vtedy, keď dostane tú prvú možnosť, tak každá ďalšia bolí viac a niekto to aj pekne schytá. A takto je to so všetkým, aj s telom, so zubami, dáš si niečo proti bolesti, keď sa to objaví prvýkrát. Keď sa na to vykašleš, tak o nejaký čas sa to pekne vráti.

Je to veľmi zaujímavé so životom. Neskôr prídeš na to, ako to vlastne funguje, napriek tomu sa stále vraciame do tých istých vôd.

A dokonca aj keď sme už na dôchodku, stále nie je neskoro, aby nám život dával bolestivé výzvy.

Presne, lekcie.

V rámci dokončovania a vydávania Moruší sme ich dostali neúrekom.

To boli šialenosti. Už len dokončiť tie obaly, napríklad.

Každá jedna tá malá vec, ktorá vyzerala, že šup, to máme hneď, bola morda.

Nekonečné komunikácie. Ďalšia bola, keď som zohnala nejakú podporu od Orange-u. Na tom som sa tiež dosť poučila, že keď sa korporátny svet začne zamotávať do toho nášho umeleckého, tak to nefunguje. Musel by to byť veľmi otvorený človek, ktorý by tam sedel.

A ani to moc nepomôže, lebo tam sú iné ciele a iná motivácia. Oni nechcú nám pomáhať, oni chcú pomáhať sebe.

Chcú produkt a my hudbu.

A my tiež máme problém to pochopiť, že oni si len budujú svoju značku a používajú isté elementy z nášho sveta, aby to robili čoraz lepšie. My sa občas ocitneme v tom súkolí a vôbec to nechápeme.

Spomínam si na tie prvé reakcie, keď dostali Morušu do rúk a vôbec nevedeli, čo s tým majú robiť. Mysleli si, že idú promovať a ponúknuť svojim zákazníkom niečo extra. A toto nebol ten produkt.

Ešte aj slovníky, ktorými sa rozprávame sú úplne odlišné.

Keď som prišla na to stretnutie, povedali mi, že by mali o spoluprácu záujem, preskočila iskra, všetko super. Ako sa volajú tie tabuľky, čo všetci používajú?

Excel?

Áno! A pani z nadácie hovorí, môžete to celé dať do excelovskej tabuľky? A ja že čo? Do čoho? Ó bože!

A bolo vymaľované.

Tak som to zahovorila, všetko pripravíme, všetko urobíme. No nič. Nakoniec sme to celé ukočírovali aj vďaka tvojmu nasadeniu. Bola to dosť veľká kláda, celá tá Moruša, aj turné, s tým nás zachránil Palo Murín. To sme už vykryli s odretými ušami, nikto už nemal peniaze na to, ale sláva bola, album bol úspešný a tá zima po vydaní Moruše bielej bola fantastická. No a potom Čierna, to už bolo bolestivejšie, lebo ja som medzitým otehotnela, mali sme plány a všetko sa zmenilo.

No ale v jednej chvíli sme si hovorili, že Yola nás zachránila.

Áno, zachránila nám životy.

Lebo my sme sa nejako šialene rútili, neviem kam.

Pre mňa ako matku to bolo potom dosť kruté, lebo som mala s tým Orange-om podpísané nejaké dohody, že musíme projekt do konca roku uzavrieť. A musela som teda vyraziť na turné, keď mala Yola pol roka. Bolo to skvelé turné, a všetko sme zvládli, ale ja som bola kojaca matka a bojovala som s absolútnym prebytkom mlieka pred každým koncertom.

To by bol merch! Fľaštička materského Kirschner mlieka.

Bolo to šialené, nikto si neuvedomoval, v akom stave som na tom pódiu. Moja mama sa snažila pomôcť, my sme totiž Yolu pomaly odvykali od kojenia pred turné a mne bolo veľmi ľúto, že musím ukončiť toto krásne obdobie. Do toho sme hrali skladby, ktoré som ani nevedela spievať. Napríklad Idú, tam bolo dvadsaťkrát za pesničku slovo Idú a každé bolo na inom tóne. Boli tam vokalisti, vymyslené harmónie, komponovaná hudba, ktorú som sa musela naučiť. A tak som si vždy po koncerte zisťovala, koľko z tých Idú som vôbec trafila, dobré skóre bolo tak 5 z 20. Ale mala som aj dobré dni. Ale aj keď sme sa my na pódiu bavili, trochu sme cítili, že diváci pod pódiom to vôbec nechápu. Už po Bielej boli v publiku aj mladšie ročníky a náročnejšie publikum, to bolo super, ale boli tam aj staršie panie, ktoré si prišli oddýchnuť na koncert a dostali toto. Takže boli aj vydesené pohľady, že čo sa to tu preboha deje.

Čo sa stalo z tej starej dobrej Kirschnerky.

Z tej, ako si to hovorila, umrimary?

Toto je perfektný oblúk, vrátim sa k nej. Často som si na ten výraz spomenula, keď som ťa videla, do akej pohybovej formy si sa dostala počas Moruší, z tej umrimary. To bol ďalší skok. Takže to nie je, že ty si podvodník a nič si neurobila za tú kariéru, lebo okrem toho, že si sa naučila komponovať...

Aj chodiť som sa naučila.

A teda neboli to ešte tie morušové turné, ale ešte o pár rokov neskôr, čo sa s tebou stalo na pódiu. To je tak neporovnateľné s rokmi 1998 alebo 2000, ale vo všetkom. Aj vo výraze akým si spievala, to, čo si spievala, tie morušové skladby sú niektoré naozaj ťažké, pamätám si, že na prvých koncertoch Bielej si mala problém vytiahnuť tie najvyššie polohy.

A rýchlosti aké tam boli.

Aj dychovo, raz si sa hodila o zem, v Samej, si to nedodýchala.

To bolo AC/DC, cítila som sa ako…no bol to športový výkon.

Takže potom neskôr som cítila, že si sa dostala do takej formy, že si hovorím, tu sa udiala transformácia.

Úplne. Ja som síce počas Moruše nadávala, že to je ťažké, zložité, mali sme na krku všetkých muzikantov a z nich má každý nejaký emočný náklad, to musíš riešiť každý deň a samí chlapi. Ale čo bolo zaujímavé, tá lekcia, čo sa na nás valila, aj na teba aj na mňa na pódiu, zrazu som začala ináč držať telo na pódiu. Zrazu som bola dospelá žena a na pódiu som konečne dospela do štádia, že som šťastná, že som tam.

Aj to tak vyzeralo.

Vedela som, že toto je môj svet.

Ty si totižto konečne vyzerala tak, že tu som na tomto pódiu doma, toto je moje miesto, ja tu vládnem, som kráľovná.

A presne tak som sa cítila. Niekedy som sa počas Moruší cítila ako James Brown, hlavne keď sme hrali Bielu, tá mala v sebe totálnu energiu. V Čiernej boli nádherné momenty a som veľmi rada, že Ďuro Johanides sa nechal presvedčiť aj s chalanmi, koncert v Tržnici natočili a doteraz to televízia v reprízach vysiela. Bohužiaľ Bielu sa nám takto nepodarilo zachytiť. Je to veľká hrdosť, že sa nám také niečo podarilo. Priala by som si, keby sme ešte urobili nejaký veľký projekt, ale neviem či my dve na dôchodku to ešte rozbalíme.

Tak hlavne sa to nedá naplánovať, podľa mňa, takéto niečo už asi nie, ale zase život má svoje páky, aby nám ešte ukázal, čo sme mu dlžné. Čo sa vlastne udialo medzi Morušami a dnešným dňom, to bude musieť byť veľká skratka, ale ty to určite dokážeš. Vycucnúť stred z bonbónu. Tak čo sa stalo s tou Janou? Teraz už naozaj žiješ v Londýne.

Je to veľmi zvláštne, mám ten Londýn rada, je to fajn život. Rozhodla som sa vlastne odísť do Edovho sveta, lebo som pochopila v jednom momente, že...

Edo nemôže prísť do nášho sveta. On by nám to Slovensko rozvalil.

Musím povedať, že mi ho bolo fakt ľúto, keď sme boli ešte v Bratislave, lebo on napríklad nechápal, prečo sú všetci nasr.tí. V obchodoch, všade, veľmi ťažko to znášal a ešte ako cudzinec vôbec nechápal, prečo niektoré veci nefungujú, nedokázal tú mentalitu pochopiť a trpel. Tak som si povedala, že poďme teda, najskôr sme zamierili do Prahy a skončili v Londýne. Ono je to zvláštne, lebo ja cítim, že tam úplne nepatrím, ale už cítim, že ani sem nepatrím úplne, takže som pohodená niekde medzi a to je aj môj najväčší problém. Ale čo sa týka tvorby, človek si môže svoju krajinu idealizovať. V Krajine rovine to bolo úplne vyznanie lásky, a bolo to naozaj úprimné a tak to cítim aj teraz. Počas pandémie som písala veci, ktoré tak nejako ku mne prichádzali. Témy sa menia, ale slovenčinu milujem. Vôbec nemám potrebu spievať po anglicky. Keď som bola mladšia, myslela som si, že to je cool. Ale teraz mám pocit, že slovenčina je úžasný dar, mať schopnosť vyjadriť niečo vo svojom rodnom jazyku. Je to nádherné.

A navrch máme všetky tie komplikácie, ktoré nám náš jazyk poskytuje, to je výzva.

Slovenčinu teraz úplne naťahujem, dosť jej dávam zabrať a s tou hudbou to totálne funguje. Prestala som písať texty, nerobím si ani poznámky a potom keď si sadnem, tak píšem pesničku tak, že si začnem niečo vymýšľať, hrať. Začnem jednou vetou a niekedy mi stačí len myšlienka, a tú rozviniem. Už vôbec nepíšem, rovno si to spievam. Dostala som sa do bodu, kde som vždy chcela byť a intimitu, ktorú som od začiatku hľadala, tak tú som cez pandémiu našla. Vďaka tomu, že som matkou a mám nedostatok času, množstvo rozhodnutí robím za behu a je ťažké nájsť si čas na tvorbu. Vďaka tomuto všetkému som sa dostala do štádia, že som si povedala teraz alebo nikdy. Sadnem si, zoberiem si gitaru, nahrám pesničku a zabalím to. Takto to je hotové. Potom v rámci ďalšej práce s tým ďalej robím, ale čo sa týka textu, tak už sa toho nedotýkam. Pre mňa je to totálne nádherné, čo z človeka dokáže vyliezť, keď príliš nekombinuje, nepremýšľa.

Nekalkuluje.

Vyšla zo mňa napríklad pesnička Delia nás hranice. A hneď farby a rovnice mi do toho idú. Tie jednoduché veci, ktoré fungujú, sú najlepšie. Tam som teraz ja ako autor. Mám naskladané desiatky vecí, ktoré stoja za to, jediný môj najväčší problém je nedostatok času a únava z výchovy, zo starostlivosti o všetkých členov mojej rodiny.

Koľko majú rokov dievčatá teraz?

10 a 6. Myslela som si, že prvé “nenávidím ťa” príde až v štrnástich, ale prišlo to už teraz: I hate you! Ale je to aj krásne, naše dcéry už začali skladať svoje veci a majú už dosť veľa pesničiek. Majú fantastickú vec: We are totally eating cuckoo. To je refrén. Je to o tom, že tráva chutí ako cukrová vata, a tak ďalej a všetko je naopak. A najnovší hit majú teraz, čo zložila Matilda, refrén je Yebat, I am teenager, yebat, I am teenager! Naznačila som jej, že pred starými rodičmi by to nemusela dávať.

Takže slovenčina im ide.

Slovenčina im až tak úplne nejde, ale snažia sa, aj my sa snažíme komunikovať. Hovorím s nimi po slovensky, ale oni mi odpovedajú po anglicky, za čo ma moji rodičia kritizujú, ale bohužiaľ, pandémia tomu moc nepomohla. No a v tom Voice som bola v porote. To nebol dobrý čas, ani rozhodnutie. Najskôr som si myslela, že to bolo dobré rozhodnutie, lebo som si naivne myslela, že niekomu pomôžem, otvorím cestu a išla som do toho s očakávaním, že možno aj ja pre seba v tejto životnej etape nájdem niečo zaujímavé. A možno aj takýmto drastickým, extrémnym rozhodnutím sa pohnem ďalej. Celý život som takéto veci obchádzala. A zrazu som sa ocitla v roli, ktorú som vôbec nepoznala. Problém bol v tom, že som išla do sveta, ktorému som vôbec nerozumela a tento svet tiež nerozumel mne. Celý čas som sa snažila prispôsobiť, dostala som sa do vnútorného kŕča a z toho vyplynulo niečo, čo bolo deštruktívne. Dlho som sa z toho spamätávala. Unavilo ma to. Myslela som si, že to bude easy, budem pracovať s novými ľuďmi, možno sa niekam posuniem, možno niekoho nového objavím.

Mám pocit, že tam nastal clash medzitým, čím si ty naozaj, tvojím menom a tou udalosťou. Udalosť chcela tvoje meno, ale nechcela teba.

Presne si to povedala, tak to bolo. A to bolo strašné. Potom som to pochopila neskôr, že som to brala príliš vážne. A zistila som, že ľudia to vlastne nechcú. A potom som vlastne vyzerala ako šialenec. Ja tú hudbu naozaj milujem. Keď niekto spieva a dá do toho emóciu, ja sa naozaj rozplačem, mám slzy v očiach, mňa sa to dotýka. Cítim, keď niekto naozaj cíti hudbu, robí to dobre a myslí to vážne. Ale toto tam nebolo na mieste. Bojovala som tam úplne o všetko, v pesničke Steveho Wondra musia byť dychy napríklad, tak som dávala písať dychy pre dychárov. Teraz tí Grausovci vôbec nerozumeli čo chcem, veď to je televízna zábava, kašli na to, ľudia to neocenia. Dávala som písať party pre vokalistky do pesničky od Arethy Franklin, lebo ona bola známa práve tým, že v popovej hudbe zaviedla „odpovedačky“. A ja ako úplný debil som sa vrhala do týchto vecí. No nevadí, treba si užiť ups and downs. Možno aj vďaka tej pandémii sa svet na chvíľu zastavil. Zo začiatku pre mňa prišli zvláštne stavy, lebo energia, ktorú som dávala na pódiách, tak tá zrazu zostala vnútri a nemala kam ísť. Prvé tri mesiace pandémie v Londýne boli naozaj zvláštne, ale zvládli sme to veľmi dobre. Tým, že sa to celé zastavilo, tak zrazu som mala pocit, že som v mojej kariére opäť prišla na začiatok. Uvidíme, čo to celé prinesie, ale mám pocit, že teraz to prvé vykročenie bude pre mňa opäť zásadné.

Tak ja ti želám, aby sa ti darilo z tvojej centrifúgy smerovať do stredu.

Veľmi si ináč vážim, že si s nami do toho išla vtedy s tými Morušami, lebo nikto iný by to nedal. Viem, že ti to zobralo 10 rokov života.

No to nie, asi len tri, štyri, ale potom tie následky boli pretrvávajúce, ale tie už máločo majú s tým spoločné, lebo tým, že som asi o 10 rokov staršia ako ty, tak u mňa sa už medzitým začalo rozvíjať aj niečo úplne iné. Stalo sa mi to s tebou, keď som mala 44, čo už je taká hranica, keď sa veci začínajú meniť, hlavne pre ženy. Aj hormonálne, aj po všetkých stránkach, nastupuje nový spomaľujúci život a ja som začala cítiť, že sa začínam meniť a niečo sa vo mne deje. A zrazu sa odo mňa vyžaduje nasadenie, ako keby som mala 30 a to mi nešlo do hlavy. Čo ten život odo mňa chce, keď ja už som sa začala obracať do seba, z toho rozvinutia do sveta, som sa začala pomaly zvíjať do seba a zrazu...

Dvaja úplní šialenci! Bolo to veľmi zaujímavé obdobie a možno v rámci hudby posledné veľké obdobie, kedy sa ešte dali robiť takéto projekty.

Tiež to tak cítim, že po roku 2013 bolo ešte niekoľko rokov ako taký vrchol a už tak dva roky pred pandémiou som cítila, že sa deje niečo veľmi divné.

A ja som vtedy spadla do toho Voice. Cítila som vyčerpanosť a napriek tomu som hľadala výzvu a zrazu zazvonil telefón. Linda mi hovorí, je tu taká ponuka, ale nemyslím si, že to zoberieš. Nie je to náhodou tak, že si to privolávame? Že chceš nejakú výzvu a niečo prichádza a už rozmýšľaš, nie je to to zlato, čo hľadám? Ale nebolo, dostala som kameňom do hlavy. Nevadí. K tomu zlatu ešte možno príde.

K tomu vývoju hudby, prišla pandémia a vypla celý svet, a nie je to otázka mňa alebo teba, alebo nášho rybníka alebo londýnskeho rybníka. Je to globálna vec, niečo sa udialo a už to ide celé ináč, ale ešte to nie je zrejmé ako. Nedá sa to ešte moc pomenovať. Rodí sa nový svet, aj to bolí, a nie je jasné, či my ešte budeme jeho súčasťou, myslím hudobný svet. Ten nový hudobný svet budú musieť vytvoriť noví ľudia a my už v ňom možno ani nebudeme až tak vítané.

Chceš povedať, že nás odsunú?

Jedine, že by si ty bola ten nový človek. Tak ma potom zoberieš do toho sveta.

Autor rozhovoru: Shina
Foto: Viktor Cicko
Prepis a editácia: Shina a Alexander Čerevka
Vznik prvej série podcastov Cesty Slnka z verejných zdrojov podporili Fond na podporu umenia a Bratislavský samosprávny kraj.