Robte len jednu prácu poriadne a pýtajte si trikrát viac

Povedz mi, ako si sa stretla so svojím prvým hudobným nástrojom, alebo kedy hudba u teba začala hrať nejakú úlohu.

Je to veľmi jednoduché. Keď som mala tri roky, tak mama hrala Perinbabu a tam bola postava Alžbetky, ktorá hrala na zobcovú flautu. Ja som chcela tiež hrať na zobcovú flautu, tak mi mama zohnala učiteľku, ktorá k nám chodila domov a učila som sa na tej zobcovej flaute až do jedenástich. A potom som začala chcieť tú priečnu, lebo bola väčšia a strieborná.

Drahé kovy.

Presne, takže dedo investoval.

Takže potom si pokračovala s tou priečnou flautou.

A tú mám dodnes.

Občas na ňu aj zahráš, to som si všimla.

Vždy raz za koncert, jednu melodickú linku, ktorú vymyslel Jonatán (pozn. Pastirčák a.k.a. Pjoni alebo Isama Zing).

A teda vieš ešte na nej hrať? Zostalo ti to?

Viem, mali sme s Jonatánom plán, že zahráme vždy na začiatku koncertu také intro a to by bola skladba zo žánru vážna hudba.

Violončelo a flauta.

Ale zatiaľ sa nám to nepodarilo zrealizovať.

To by mohlo byť dosť impresívne.

Keď si dáme renesančný kostým...

Ešte aj prezliekanie do toho.

To milujeme.

Priamo na pódiu by ste sa potom mohli zmeniť na tých alternatívnych umelcov.

Áno, to som videla na Sonare v Barcelone, ako sa Arca prezliekala na pódiu, to je teraz in.

Vráťme sa teda ešte do minulosti. Kedy si začala spievať?

To si úplne nepamätám, ale viem, že celú pubertu som sa snažila a mama mi vždy hovorila, že to neviem.

No výborne.

To bolo úžasné, lebo ja som vlastne nikdy nevedela preskočiť z hruďového hlasu do falzetu tak, aby to nebolo počuť. A ona mi vždy hovorila: to musíš plným hlasom, ináč to znie hrozne. Tým mi vlastne urobila nejaký blok, že som nikdy neverila tomu, že to zaspievam plným hlasom. Keď som mala tak 12 až 14, snažila som sa spievať popové hity a nikdy mi nešli tie vysoké tóny. Ale napríklad až nedávno som zistila, že keď tomu uverím, že to zaspievam, tak to zaspievam. Ale chcelo to veľmi veľa vzdelávania. Ani nie technicky, ale mentálne.

Áno, to je dosť mentálna vec. Uveriť, že človek môže a teda aj chce. Veď celé naše kariéry sú na tom postavené. Uveriť, že môžeme byť profesionálni umelci a začneme sa tomu venovať. U teba cítim ako najsilnejšiu vec komponovanie pesničiek a hlavne ich textová stránka je podstatná. Tým nemyslím, že ostatné je horšie, ale mám pocit, že vo svojej tvorbe si taká hovorkyňa svojej generácie. Ako toto začalo?

To začalo ešte v tých troch, štyroch rokoch. Našla som teraz zošity, v ktorých ma babka trénovala a nútila vymýšľať rýmy. Ona ma naštartovala, že som to mala ako hobby. Hrala som sa tak, že som si hľadala rýmy a podľa mňa mi začala rozvíjať myslenie týmto smerom.

Čo si vtedy písala?

Niečo úžasne romantické, že močila si buchtu v jazere a na to rým. Bolo to väčšinou o nejakej kačičke. Alebo sme hovorili o prázdninách, čo všetko som robila a to som musela rýmovať. Naši sa ma tak vždy dobre zbavili v lete. Dali ma na dva mesiace k babči do Košíc a musela som rýmovať.

Čo robila a ako povolanie má tvoja babka?

Bola novinárka v magnezitárskych závodoch, neskoršie US Steel. Písala tam nejaké pracovné noviny, ktoré vydávali pre zamestnancov. A chodila recitovať. Tak k tomu doviedla aj mamu, keď bola malá a museli sme recitovať stále. Babča vlastne dodnes chodí recitovať Marínu na súťaže.

A tvoja mama, keď si bola malá, bola herečka. Vtedy aj spievala v hrách alebo v muzikáloch?

Mama spievala vždy a to bol pre mňa tiež vzor, že ja som tiež chcela spievať. Len ona tomu záhadne nikdy moc nefandila.

Tvojmu spievaniu?

Áno, vždy mi hovorila, že to nie je dobré.

Aj ti povedala prečo?

Lebo neviem zaspievať ten plný tón. V tých prechodoch do výšok.

To sa dá natrénovať.

No ale to mi nikto nepovedal.

Čiže to má byť vrodené?

Asi, neviem. Veď pre mňa dnes spätne sú tie muzikály v úrovni, že mám to rada, lebo som s tým vyrástla, ale je to taký srandovný žáner. Veľa z muzikálov, čo sa písali na Broadway sú veľmi fajn a majú klasickú stavbu pesničky.

Ešte mi napadlo: keď spievaš plným hlasom, tým sa veľmi ťažko dajú zaspievať intímne veci. Tu je vlastne rozpor a ja to tiež cítim, že takým hlasom nechcem spievať, lebo pre veci, ktoré spievam, sa ten hlas vôbec nehodí a preto ho ani nechcem používať.

To je potom aj otázka vkusu. Viem, že niektoré učiteľky spevu to učia a považujú nás falzeťákov za horších. Mne sa tiež nepáči, keď niekto ziape. Nemám rada superstarovské spôsoby spievania, že kto vie ako nejaký dostihový kôň zaspievať vysoký tón a na plné hrdlo. A myslím si, že v tej intimite to nefunguje.

Keď sa v tom súťaží, tak je to úplne v poriadku, dá sa súťažiť vo všetkom možnom. Cítim tu také spojenie: už to, ako je tvoj hlas postavený, tak ťa vedie k určitému repertoáru alebo obsahu. Keď máš k dispozícii plný, silný hlas, tak sa pustíš do napodobňovania amerických speváčok a je dosť možné, že tam aj skončís, alebo sa vyberieš tou cestou.

Dnes máme ale fenomén Billie Eilish. Ona vlastne tiež spieva falzetom, je veľmi blízko k mikrofónu a spieva brutálne potichu.

Áno, ale nie je to slabý hlas. Je veľmi dobre vytrénovaný a všetky nuansy má perfektne vystavané, čiže v tom tichom spievaní je to potom vlastne veľmi silné. Počuješ, že je za tým technika a nie systém, „lebo ináč neviem“ a tak namiesto spevu šepkám.

Skôr je to, že som majster, ale nepotrebujem to stále ukazovať alebo aj nikdy.

Ale je to opäť spojené aj s obsahom. Tento obsah skrátka nebude spievať na plné gule, ale používa hlas, ktorý ťa do intimity stiahne, lebo je to, ako keby ti šepkala do uška. A potom sú teda aj silnejšie veci, ktoré akoby kričala.

Myslím, že je to otázka citu a vkusu.

Ok a máš cit? Vkus?

Neviem, každý máme svojský.Určite som môj cit a vkus niektorým veľmi nepáči, lebo ho nemôžu zavnímať a zároveň iným možno príde dobrý. Neviem to objektívne posúdiť.

To slovo sa ale používa tak všeobecne, že niekto má alebo nemá vkus. Nehovorí sa, že má svoj vkus alebo tvoj vkus. Záleží, či má vkus, takže nejaký etalón vkusu asi existuje.

Ale každý má svoj vkus a aj ten, čo nám môže prísť hrozný, je tiež vkus, takže v poriadku.

Čo si robila v roku 2001?

Počkaj, to som mala koľko rokov? 12? Tak to si pamätám, že som bola s mamou na výlete v Amerike. Išli sme do Chicaga, ona tam spievala na nejakom Rotary evente pre Slovákov. Zobrala ma ako prekladateľku. A začínala mi puberta, ale už som vedela trochu po anglicky. Takže som jej prekladala, ale iba to, čo som chcela a hrozne som ju vytáčala. Robila som jej vyslovene zle, že keď chcela, aby som niečo preložila, tak som sa usmiala a povedala jej: Nie, nepreložím, lebo je to pi..na.

Máte pekný vzťah.

Pamätám si, že tam bol s nami ešte jeden kňaz, ktorý slúžil v nejakom kostole v Poľsku. Vôbec ho nezaujímala hudba ani umenie. Dostali sme lístky na Levieho kráľa v Broadway produkcii, ktorý práve prišiel do Chicaga. Pre mňa a mamu by to bol životný zážitok. Ale v ten deň povedali Američania mojej mame, že musí ísť spievať na dychovkovú akciu, ktorú organizujú v rámci slovenského festivalu. Takže som išla na muzikál s kňazom, ktorý si tam celý čas čítal bibliu alebo niečo také. Ja som to mala ako najväčší životný zážitok, lebo som bola ešte dieťa a bola to rozprávka. A zároveň: všetko sa to hralo naživo, černosi na afrických nástrojoch s groovom. Vždy ma veľmi bavila černošská hudba. Po tomto mega zážitku som chcela byť chvíľu muzikálová herečka, ale to mi nevychádzalo. A ešte si pamätám jednu vec v dvanástich: Vtedy vlastne končilo jedno obdobie. Keď som mala 9, tak v Nitre sa robil muzikál a ja som tam ako dieťa hrala. Hralo sa to tri roky a to boli pre mňa tiež životné zážitky, každé jedno predstavenie. Ale Jozef Bednárik, ktorý to režíroval, bol na mňa vždy veľmi zlý. Hovoril mi, že som neschopná a stále na mňa ziapal. Keď bolo na pódiu 40 ľudí, vždy si vybral nejakú obeť, ktorú takto šikanoval a často som sa ňou stala ja. Čo sa týka metód jeho réžie, tak to bol úplny kretén. A takto na nás kričal na deti, že som pi.a. Mala som 9 rokov.

Pekne.

Takže keď som mala 12, končil ten muzikál Fidlikant a ja som z toho bola smutná, lebo som milovala chodiť do divadla, dávať si kostým, spievať a hrať.

Poďme to nejako premostiť. Ako si sa dostala z detských snov a pokusov, šikanovania Bednárikom a mamou, čo sa týka hlasu a schopnosti či neschopnosti? Ako si sa prekopŕcla cez pubertu do dospelosti a zrazu si sa vynorila s gitarou a pesničkami?

To by som aj ja rada vedela. Vždy som chcela vedieť hrať na nejaký nástroj. V štrnástich na gitare, takže som dostala na Vianoce gitaru a začala som sa učiť. Vydržala som asi tri mesiace, lebo som bola veľmi netrpezlivá a chcela som to vedieť hneď. Keď mi to nešlo ľahko, tak som bola frustrovaná. Takže som na tej gitare necvičila a takto som chodila aj na husle a na spev a ešte na herectvo. Ale všetko ma to bavilo len chvíľu, a zároveň ma to otravovalo, lebo bolo treba cvičiť a mňa bavil len ten moment, keď je príležitosť sa predvádzať pred ostatnými a vystúpiť. Čo trochu toho cvičenia vyžaduje. Ale ako som začala chodiť na gitaru, v Nitre bol učiteľ, Martin, ktorý robí dnes zvukára a často sa s ním stretávam. On si všimol, že inklinujem viac aj k spievaniu a začali sme spolu hrávať jazzové štandardy. Občas mal nejaké akcie, kde sa večeralo a on k tomu hral na gitare. Tak ma takto občas zobral, že som s ním spievala. Mali sme naskúšané tri, štyri pesničky. Potom som bola prvýkrát na Bratislavských jazzových dňoch, keď som mala asi 16 a veľmi ma potom začal baviť jazz. Hlavne teda počúvať ho, lebo tým, že som necvičila, bolo dosť komplikované ho zahrať alebo zaspievať. A medzitým som bola rok v Amerike cez Rotary club, čo bol výmenný program pre deti. Chodila som tam na strednú školu, kde boli na štvrťroky rozdelené predmety a mala som tam gitaru. Tiež tam bol učiteľ, ktorý ma nechával na chodbe, aby som si mohla sama niečo robiť a začala som vtedy skladať. Urobila som pesničku, potom som mu to nadšene hrala a páčilo sa mu to. Mali sme tam aj divadlo, tri mesiace sme skúšali muzikál a každý z nás musel režírovať, aj hrať, bola to Mary Poppins. No ale vrátila som sa a bola som zase demotivovaná. Písala som smiešne básničky, ktoré som čítala dievčatám na záchodoch. Keď som mala 23, bola som na vysokej škole, bývala som na Konventnej v garzónke a môj vtedajší frajer Roman mal doma gitaru. Zároveň som nebola úplne šťastná v tej škole, niekde medzi divadelnou produkciou a scénaristikou. Problém bol, že nič z toho mi nešlo ľahko. A moja netrpezlivosť mi dávala stále najavo, že to nie je ono a že neviem čo vlastne chcem robiť.

Ty si vlastne celý čas hľadala niečo, čo ti pôjde ľahko.

Presne.

Našla si?

No a zrazu som robila jednu pesničku za deň a hovorila som si “že by toto bolo ono”? A začala som si ju hrať dokola ako úplne posadnutá. Potom som urobila ďalšie tri a už to išlo. Zavesila som to na Soundcloud a potom som našla teba. Tuším som ti písala ja alebo niekto iný?

Nie, mne rovno zavolal Pavel Klusák (pozn. hudobný publicista) z Prahy. Jedna z najsrandovnejších príhod v tomto vydavateľstve, že ako sme sa my dve vlastne stretli. Na Facebooku začali kolovať tvoje videá z DK Lúky (pozn. Dom kultúry v bratislavskej Petržalke), kde si bola v kroji. Všetci sme na to nejako natrafili. Facebook bol vtedy ešte niečo iné, všetci sme tam boli, muzikantská bublina nebola extra veľká, a táto muzikantsko-umelecká-bratislavská, v nej sa hneď všetko vedelo. Tak som si to pozerala a hovorím si, že toto je fakt dobré. Ale nejako som to neriešila, lebo vtedy sme mali extrémne ťažký rok. Robili sme muzikál v Elledanse, išli sme hrať koncerty na mesiac na Ukrajinu a potom celý ten rok bol úplne šialený. Nové tváre vo vydavateľstve, Korben Dallas, Kirschner, bolo toho veľmi veľa.

Mám pocit, že veľa z tvojich rokov odvtedy bolo takýchto.

Všetky, bohužiaľ. No ale vráťme sa k tebe, zjavili sa videá a do toho mi volá Pavel Klusák, že “hele, ty vydáváš tu Katarzii, prosím tě, já ji dělám v Praze koncert, potřeboval bych nějaké informace…” Na chvlu som onemela. Ja vydávam Katarziu. Budem sa na to musieť asi lepšie pozrieť. Potom sa ešte niečo podobné udialo asi za mesiac, a to som si už povedala, že by sme sa mali stretnúť. Niečo ma k tebe popostrčilo a tak som ti napísla. Padli sme si do oka a už to išlo.

Neviem, či to nebolo tak, že som to všetkým hovorila skôr, než som to povedala tebe. Lebo tieto tendencie som občas mala. Keď som niečo chcela, tak som si myslela, že už som to povedala aj tomu, komu bolo treba.

Je to možné, ale takých tendencií je veľa u mnohých ľudí a pomer toho, s kým nakoniec niečo robíme a nerobíme, je veľký.

Vidíš, toto si mi nikdy nerozprávala.

Čo sa týka teba, nič by z toho nebolo, keby tie pesničky neboli, aké boli. Rada by som sa ešte vrátila k tvojmu komponovaniu, lebo to mi príde taká záhadná činnosť, s ktorou mám tiež veľa skúseností a preto sa ľudí pýtam, ako to vlastne majú. Či do toho vchádzajú vedomo, alebo sa nechajú strhnúť v jednej chvíli a potom to nechajú plávať. Či to potom veľmi korigujú, alebo to nechajú tak, ako to priplávalo vo chvíli inšpirácie. Ako je to u teba?

Prešlo to rôznymi fázami. Na začiatku ma fascinovalo, že na gitare bolo veľmi jednoduché nájsť akordy a vymýšľať do toho rytmicky melódiu podľa textov, ktoré som mala.

Takže si si najskôr písala texty.

Áno, vždy som mala text a potom som ho prerieďovala. Ale teraz je to už úplne inak. Tento rok v zime som pracovala tak, že som vedela, že musím napísať pesničky do seriálu a musela som si k tomu sadnúť. Každý deň som nad tým trávila čas v štúdiu, kancelárii, kde bolo všetko počuť odvedľa a vôbec sa tam nedalo sústrediť. Ale napriek tomu som to nejako poklikala. Mňa vždy baví niečo iné, iný nástroj, teraz som mala Prophet a tak som väčšinu postavila na ňom. Našla som niečo, čo sa mi páčilo, potom som si na midi controleri spravila nejaké akordy. Vždy najskôr pesničku postavím, robím to deň alebo dva, potom sa mi k tomu už nechce vracať. Ale väčšinou sa vrátim, prespievam to a poprehadzujem. V tej chvíli to posúvam niekomu ďalej, kto ma uchráni od toho, aby som to ďalej prepracovávala.

Toto mám tiež veľmi podobné, ale príde mi to ako správne. Keby som sa začala zaoberať dokončovaním, aranžovaním a nebodaj nahrávaním, to by ma úplne zabilo. Ale tvorcovia sú rôzni a sú aj takí, ktorí to robia od prvého slova textu a prvého tónu až po master. Pre mňa je najzaujímavejšie pátranie po obsahu, čo chcem povedať, alebo čo sa chce cezo mňa vyjadriť a formovanie do nejakej formy pesničky alebo skladby. Tá druhá polovica je bolestnejšia hlavne preto, lebo záverečné fázy si žiadajú nekonečné opakovanie a prehrávanie. Tam začnem strácať kontakt s tou skladbou.

Podľa mňa je to fajn pre tých druhých ľudí, lebo ty im dáš niečo, s čím môžu robiť. Oni zase môžu mať problém, že nevedia začať, majú problém s vystavaním pesničky a tam vedia zablúdiť. Mne sa napríklad dobre robí aj nejaký cover, keď už je tá vec vymyslená. Vtedy ma baví sa s ňou hrať po tej druhej stránke, rozoberať si ju, a vymýšlať to nejako ináč. Najhorší je pocit, keď si idem sadnúť k projektu. Teraz robím v Abletone a viem, že keď otvorím program, okno je prázne, nič tam nie je. Je to ako prázdny papier a začiatok je náročný. Keď sa už ale rozbehnem, veľmi ma to baví. Ale opäť len do momentu, keď to mám celé nahodené, postavené, vymyslené, napísaný text. Ešte si v poslednom čase robím veľa vokálov, rôznych hlasov, cez autotune, aby som sa nerozrušovala tým, že tam je nejaká falošná odchýlka.

Citlivé dievča.

Musím, lebo keď vrstvím na seba povedzme osem tónov a každý má nejakú malú odchýlku, tak potom nikto nepochopí, ani ten čo dostane ten materiál, že ako som to myslela.

Aký je rozdiel medzi komponovaním na tvoje vlastné albumy ako Generácia Y a Agnostika a tým, keď máš zadanie ako na Antigonu alebo súčasné veci pre seriál.

Tam som sa opierala o istotu, že už som to raz dokázala urobiť a že to zvládnem znova.

Myslím to skor tematicky. Na Antigone bola napríklad zadaná téma, o čom tie pesničky majú byť.

Našťastie som si v tomto prípade témy vymyslela sama, ale ďalšia vec je, že mi to funguje v hlave tak, že keď sa niečím dlho zaoberám, tak sa to samé začne spájať. Napríklad keď šoférujem 4 hodiny a hľadím na cestu, tak musím zastavovať, lebo mi zrazu napadá, ako by mohol vyzerať verš. Alebo sa mi to celé zrazu spojí, ale to už nad tým rozmýšľam dva tri mesiace. Funguje to aj tak, že napríklad mám už hotový jeden verš, dostanem zadanie a poviem si, že práve ten idem teraz dokončiť. Ale bez toho vedomia, že som schopná, by som sa možno ani neodvážila. Tento rok to bolo napríklad tak, že keď som dostala ponuku robiť seriál a hudbu k nemu, tak som vedela, že nič také som nikdy nerobila a kedysi by som si povedala, že to nedokážem. Teraz je to iné, už som mala dve takéto práce, ktoré som nikdy predtým nerobila a vedela som, že musím okamžite povedať áno a potom to už nejako zvládnem.

Teraz sme sa vrátili veľkým oblúkom k téme, ktorú sme mali na začiatku, bolo to o dôvere, že niečo dokážem, že sa postavím na štartovaciu čiaru a proste sa rozbehnem. My dve sme strávili dosť času rozhovormi okolo roku 2014-15, keď si za sebou už mala prvý album, ale ešte sme nevedeli, či sa tej hudbe budeš venovať naplno alebo nie. Ale cítila som, že si vtedy váhala.

Lebo tam bol obrovský tlak rodičov, ktorí do mňa furt hustili, že si musím nájsť zamestnanie.

Ale to majú všetci.

Ani ja som si nevedela predstaviť, že dokážem byť samostatná.

A to si predstav, že si z rodiny, kde mama je herečka. Predstav si teraz rodiny, kde sú rodičia inžinieri, lekári a iné.

Bohužiaľ v našej kultúre toto nie je vôbec podporované, že ty môžeš byť slobodný a na voľnej nohe a myslím si, že v iných krajinách na západe je to už ináč. Tam rodičia už vedia, že aj toto je cesta. U nás to je akoby ešte prežitok socializmu a pre rodičov je to nepredstaviteľné, oni z toho majú hystériu. Moji rodičia mi robili brutálne scény.

Aj o tom boli naše rozhovory, ako toto prekonať. Iným nerobia žiadne scény, ale zároveň tam nie je žiadna podpora a pre mladého človeka je to tým pádom veľmi ťažké vykročiť, lebo väčšinou je vo veku, keď vykračuje vo viacerých smeroch. Je tam prvý veľký vzťah, prvé nové bývanie, už treba niečo platiť, prvé zamestnanie alebo je to už aj povolanie. Niektorí len niečo skúšajú, je tam veľa prvých vecí naraz. Mladý človek je krehký a keď tam nie je podpora rodičov, je to ťažké. Vtedy môže pomôcť niekto iný, ja som sa snažila to urobiť tebe, lebo som cítila, že to potrebuješ.

Za to ti ďakujem.

Nemusíš, veď to bolo obojstranné. Cítim, že toto je vo vydavateľstve najdôležitejšie. Dať ľuďom podporu a dôveru. Áno, máš na to, ideš, urobíš to, si schopný a pritom nikto ešte nevie, či je toho ten človek schopný. Niekedy sa to ukáže až neskôr, či má na to výdrž, lebo niekedy je schopný, ale nemá výdrž. Ako sa ti to vlastne vtedy podarilo, myslím z tvojho hľadiska? Vieme čo sa udialo navonok, ale ako si to cítila ty v sebe?

Mala som šťastie v tom, že ty si ma podporovala, lebo teba som stále mala v hlave ako také memento. Opierala som, sa o to, že si mi vždy povedala, že to dám. A ďalšia vec je, že ľudia mi dávali takú pozitívnu spätnú väzbu, že to môžem považovať za zázrak. Mala som vždy na koncerte ľudí,v začiatkoch to malo veľký hype, pritom z mojej strany to bolo technicky úplne katastrofálne.

Veď aj prvý album sa mal volať Katastrofa. No ale napriek úspechu tam váhanie stále bolo, čo bolo pre mňa trochu nepochopiteľné. Chcela si ísť robiť nejakú filmovú produkciu a pritom si mala v rukách klenot.

No jasné, ale ja som v tom čase ešte nebola vôbec schopná zavnímať svoje volanie, alebo som sa toho iba bála. Dnes by som každému povedala, vzhľadom na to, že vidím, ako ľudia robia milión rôznych prác za málo peňazí: Robte len jednu prácu poriadne a pýtajte si trikrát viac. Oni si samozrejme myslia, že to nie je reálne, že by im za tú prácu niekto toľko dal. Ale práve tedy sa im začne dariť, lebo prestanú byť vyčerpaní z neustáleho prepínania medzi prácami a z toho, že nič nemajú a stále makajú. Ale ako ty vieš, že si naozaj ten talent a naozaj na to máš. Zároveň ako umelec nikdy nevieš, kedy to tých ľudí prestane baviť.

Prestane ich to baviť, keď máš s tým skončiť a začať robiť niečo iné. Alebo máš pokračovať, ale už iba pre seba, lebo lekcia s inými skončila.

Nikdy som si úplne neverila a dodnes s tým tak trochu bojujem.

Nemôžeš vedieť, či to bude veľký, malý alebo vôbec nejaký úspech. Keď si spomeniem na môj prechod k hudbe, to už som mala 30 rokov. Zdržali ma práce, čo som robila predtým, lebo som to brala tak, že čo mi život dáva, to beriem a to robím. Takže v rámci môjho prechodu k hudbe som musela celý jeden rok venovať tomu, aby som sama seba presvedčila, že ak tú vec chcem, tak sa do nej musím pustiť naplno, bez plánu B a musím prijať výsledok, akýkoľvek príde. To znamená, že možno budem neúspešná speváčka, ale musím to urobiť, lebo som vedela, že tam niečo na mňa čaká. Tiež som nevedela, čo a dalo mi dosť práce sama seba presvedčiť. Zároveň už ma tlačil čas. Kým máš nejakých 22, 23, tak to je oveľa voľnejšie, môžeš si míňať čas, ale keď už máš 30 a viac, čas začína tlačiť a mne to teda dosť pomohlo. Takže som vedela, že ak sa ešte vôbec chcem k hudbe vrátiť, musím sa do toho pustiť a dala som si ten rok prerábky. Vyvinula som si mantru, ktorou som sa vyzbrojila a ktorú som si niekde prečítala: každá bunka v mojom tele pracuje pre jeden cieľ. Mne nemal vtedy kto pomôcť, niekto, kto by mi pomohol toto prekonať, alebo by mi povedal, že áno, si dobrá. Takže som si vyvinula túto metódu, až som sa preklopila zo stavu neustáleho váhania do úplnej istoty: áno, som, idem. A odvtedy som sa rozbehla, to bol už rok 2001 a myslím, že mi aj preklopenie z roku 1999 do 2000 veľmi pomohlo, a že už tu bol Dano (Salontay). Zároveň nám dvom pomohlo, že sme sa presťahovali na Dlhé diely. A teraz premostím. Ako ty vnímaš Bratislavu ako inšpiračný zdroj. Bolo ti niektoré miesto v Bratislave, kde si bývala obzvášť blízke? A prečo si vlastne ušla do Prahy?

Začínala som na Konventnej v garzónke, ale myslím si, že hlavná u mňa bola túžba robiť pesničky, bez ohľadu na to, v ktorom byte som. Bývala som aj na Grösslingovej v tej kupole, tam som zložila veľa vecí, potom som bývala na Kamennom námestí, tam som tiež skladala. A ešte úplne na začiatku som pracovala ako produkčná, šepkárka a rekvizitárka na Shakespearovských slávnostiach a vždy som tam hercom hrávala tie dve pesničky, ktoré som mala. Nosila som si tam gitaru a cvičila som tam.

Takže došlo na to cvičenie, predsalen.

Ale hlavne som sa vtedy veľmi predvádzala a chcela som, aby všetci vedeli, že robím pesničky. Vrátim sa ale k tým miestam. Vtedy som začala behať a moja trasa bola Starý most, Nový most, Lanfranconi a naspäť po druhej strane. Počas toho som vždy rozmýšľala nad nejakými textami, zastavovala som sa a zapisovala si. Z Bratislavy som nakoniec odišla preto, lebo som mala pocit, že tu nie som vítaná. Chcela som, aby bolo viac takých, čo by porozumeli, ako to s tými pesničkami myslím. Stále ma niekto urážal, ponižoval, alebo sa mi smial a mala som pocit, že nenávidím túto katolícku, zadubenú krajinu, a že chcem odísť. Samozrejme, Česká republika na tom nie je oveľa lepšie, ale aspoň Praha je trochu väčšie mesto a mám pocit, že som viac chápaná. Vlastne neviem, ale cítim sa tam viac doma. Tu v Bratislave mám stále pocit, že ma niekto hodnotí, súdi, že tá naša mentalita je ešte veľmi malá, hrozne ma to otravuje.

Je to možné. Máme to tu také rôzne. Mňa napríklad toto vôbec nezasahuje ani neovplyvňuje, ale mám asi iný dosah, oveľa menší, a tým pádom to nevzbudzuje toľko reakcií, ktoré sú aj protichodné. To sa týka pesničkárstva alebo vystupovania. Samozrejme, ty si za tých pár rokov a cez tých pár albumov urobila obrovský skok aj v celkovom výraze aj v tom, ako si uchopila pesničky žánrovo a aranžérsky. Aj ľudia, ktorých si si vyberala na spoluprácu tomu veľmi pomohli, takže to všetko vyvolalo veľa reakcií. Ako si na tom teraz s hudobnými nástrojmi?

Teraz sa hlavne spolieham na Prophet, ale zároveň rozmýšľam, že si kúpim klavír. Ale skôr pre zábavu, lebo vždy keď si sadnem k nejakému starému klavíru, ktorý má pekný zvuk, tak ma baví sa na ňom hrať. Možno by som na ňom niečo zložila a tak hľadám nejaký nový prístup, ale zatiaľ ma ten Prophet baví, lebo som s ho ešte nenaučila úplne ovládať. To znamená, že tam ešte sú nové možnosti. A potom mám ešte nejaké ďalšie digitálne nástroje, napríklad americký marching band a tam mám rôzne bicie a výkriky, ktoré nahrávalo asi sto ľudí na rôzne nástroje.

My sme toto použili v roku 2010, na jar sme boli v Amerike a na ulici sme stretli marching band, nahrali sme si ho ako field recording a potom na jeseň sa ocitol v prvej verzii pesničky Na horu a dolu na albume Teraz. Vytvára to tam neuveriteľnú atmosféru a zapadlo to aj k textu, v ktorom sa spieva, že chodíme sem, chodíme tam...Náhodné výkriky a taký pouličný pulz, to je super oživenie štúdiovej nahrávky.

Ja mám iba bicie nástroje a píšťalky, rytmika, takže to môžeš dať do hocijakej hudby a vždy to pekne oživí pesničku. Všimla som si ale, že jedna producentka (Jlin) to používala už pred desiatimi rokmi, takže dobré ráno.

To nevadí, keď to použiješ dobrým spôsobom, tak to obohatí nahrávku bez ohľadu na to, či to už niekto predtým použil.

Dosť ma baví nahrať si nejaký zvuk na mobil, namapujem si ho do midi kontrolera a vlastne keď točím kolieskami, tak si predlžujem delay alebo to celé rozťahujem. To mi robí dobre a baví ma takto skladať.

Na gitaru si už úplne zanevrela?

Práveže nie, chcem sa k nej vrátiť, len sa mi to nedarí. Zložila som teraz dve pesničky na gitare, ale vždy má pociť, že také niečo som už urobila. Je to tým, že som sa nenaučila na nej poriadne hrať.

Pri komponovaní je najzaujímavejší začiatok, ako sa zachytí ten háčik na niečom inšpirujúcom, na nejakom kúsku textu alebo akorde, alebo na poradí nejakých tónov a zrazu sa to začne odmotávať.

Zdá sa mi, že to často nájdeš náhodou.

Neviem, stále som nenašla k tomu kľúč, či je to celé náhoda alebo sa to celý proces komponovania. Napríklad ma na našich pesničkách udivuje, ako prichádzajú a prinášajú mi taký obsah, o ktorom ešte nič neviem. Zapíšem to, použijem, spravím tú pesničku a potom mi začne dochádzať, že to je niečo, čo sa mi deje a čo spracúvam vnútorne. A niekedy si hovorím, ako je toto možné, že to prišlo vopred, predčasne. Nemohla som to vedome urobiť, lebo v tej chvíli písania som o tom ešte nič nevedela. Takto sa mi to celý čas deje, sčasti sú tam spracované veci, ktoré už viem, lebo som cez ne prešla, ale veľká časť toho obsahu sa tvári ako návod na ďalšie skúmanie, jednanie.

Myslím si, že je to dar a potom tiež, že je to skill, zručnosť. Lebo keď si toho už urobila veľa...

Ale u mňa to tak funguje od začiatku. Už v prvej pesničke, niekde ďaleko v minulosti bola napríklad veta: moje deti sa z budúcnosti nevrátili domov. Mladej žene sa oznamuje, že nebude mať deti. A je tam toho veľa za tých 20 rokov.

Tak bude to asi dar.

Takže sú to nejaké dary, ale odkiaľ prichádzajú a prečo sa to celé deje takto? V každom prípade som vďačná, mne to tak obohatilo život, že keby to aj nikto nepočúval a nebol by žiadny poslucháč, ktorý by sa k tomu dostal, tak som spokojná. Samozrejme, bolo by omnoho ťažšie to robiť, lebo predsa len tí ľudia ti to odrazia naspäť, ako keby sme hrali ping pong a lepšie sa hrá, keď na druhej strane niekto je.

Aj vedecky to musí byť nejako vysvetliteľné, že sa od malička sústredíš na hudbu, že ťa to napĺňa a k tomu keď máš sluch...

Myslíš, že sa tým už nejakí vedci zaoberali?

Áno. Stále čítam niečo z neurológie, a je taká štúdia, že keď bábätkám prikladáš nejaké komplikované harmónie a kakofónie, ešte keď sú v matkinom bruchu, tak budú mať absolútny sluch. Alebo keď malému dieťaťu hráš zložité skladby, tak mu urobíš dobrý základ pre hudbu.

Mám kocúra a počúvam s ním klasickú hudbu, tak som zvedavá, žo čo z neho bude, zatiaľ má rok a pol, vyzerá byť veľmi talentovaný, ale bohužiaľ jeho výstupy sú zatiaľ...

Excentrické!

No, asi to nie je hudba zatiaľ.

Možno po tridsiatke sa odváži.

A spomínam si na kamaráta, ktorý počúval so svojím malým synom jazz a naučil ho v troch rokoch rozoznávať napríklad saxofón od trúbky. Fantastické hudobné vzdelanie, ale stal sa z neho filmár.

No vidíš.

Vráťme sa ale k tebe. Tvoja prvá platňa sa volala Generácia Y. Ako vnímaš to, čo sa deje v hudbe generačne, posledných 20 rokov, v tom našom segmente populárnej hudby?

Teraz hlavne fičí rap a trap. My sme taká úplna okrajovka.

A v tej našej okrajovke?

Stále sa navzájom inšpirujeme. To, čo robíme už bolo miliónkrát urobené, takže asi najdôležitejšie je, aby nás to robilo šťastnými. Inak neviem, mení sa to tak masívne, že stále niekto v Amerike a v Británii niečo robí a my to potom intuitívne opakujeme. A ináč vzniká stále veľa nových dobrých vecí. Stále sa je od koho učiť.

Skôr som tú otázku myslela s ohľadom na vzťah poslucháč-tvorca. Zaujíma ešte ľudí hudba pri takom množstve a jej neobmedzenej dostupnosti? Sú schopní sa do toho ponoriť a užiť si to pri rýchlosti pribúdania nového obsahu?

Ako ktorých, ale veľmi sa im to viaže na emócie. Hudba je najintenzívnejšie umenie pre ľudí, majú k nej najbližšie, hudbe rozumie každý, aj keď každý inej. Podľa mňa ľudia v tom nachádzajú emočný zážitok a to je ako rozprávky, ľudia majú radi príbehy, tak isto majú radi aj hudbu. A potom sú takí, čo nepočúvajú hudbu, poznám jedného zubára, čo hovorí, že hudba ho otravuje.

Dnes som čítala správu z Afganistanu, že Talibanci, ktorí prebrali vládu sa chystajú opäť zakázať hudbu, lebo to nepatrí do islamskej kultúry a vyrušuje ľudí.

To sú idioti.

Nepovedala by som, že sú idioti, ale pre mňa je to veľmi zaujímavý fenomén, že niekto, a nechcem to hodnotiť kultúrne, ale že niekto povie, že hudba, ktorá nemá nič spoločné s náboženstvom, je zbytočná a vyrušuje. Predstavme si to rezonančne, že udrieš do niečoho, potom do niečoho ďalšieho a už vnikajú tóny. Tie sa kombinujú do harmónií v prírode aj bez nášho pričinenia.

Oni sa boja, že hudba kultivuje ducha a všetko čo kultivuje ducha, nevyhovuje diktatúre a totalite.

Asi hej, ale náboženstvo, ktoré je základom ich spoločnosti, je predsa pôsobisko ducha, malo by byť v ich záujme, aby duch obsadil všetky bytosti, ktorým chcú vládnuť. Takže asi to bude niečo iné. Aj samotná pandémia, ktorú sme práve zažili a ešte sme ju teda nedožili, ale snáď dožijeme, priniesla veľké ticho a prvé boli zakázané hromadné podujatia s hudbou, dokonca bol na stole aj zákaz spevu ako takého, lebo sa pri ňom šíria kvapôčky. Na celom svete sa nehrali koncerty, ale samozrejme ľudia mohli hudbu stále počúvať a aj sa hudba tvorila, ale v skutočnosti bola na verejnosti úplne umlčaná. A tým nechcem povedať, že to má niekto na svedomí, ale že sa to stalo. Lebo v minulosti asi nikdy nebolo hromadné počúvanie hudby na verejnosti tak rozšírené ako tesne pred pandémiou. Takže bolo úplne obmedzené hranie hudby pre iných ľudí. Tento aspekt je zaujímavý, lebo doma sa hralo, v štúdiách sa nahrávalo, aj v skúšobniach sa hralo, boli online koncerty, ale všetky pekne prepchaté cez drôty a vedenia a wi-fi. Čo zmizlo na dosť dlhý čas je práve model, kdemaličká skupina ľudí hrá hudbu pre obrovské masy naživo.

Veď sme aj všetci boli smutní.

O tom ani nehovorím, aký to malo dosah, ale príde mi zaujímavé, že sa to vôbec stalo a že to urobilo dosť hrubú čiaru medzi tým, čo sa podarilo vybudovať v masovej kultúre dovtedy a čo bude ďalej.

To súvisí asi s tým, že svet ide do prdele. Keď už hudba nehrá. Viem, čo myslíš. Je v tom nejaká súdržnosť, že keď ľudia počúvajú spolu hudbu, tak sa na seba napoja, aj keď si to neuvedomujú. Niečo kolektívne v nás sa tam prejavuje, čo ešte asi pramení niekde v časoch kmeňov, keď sa oslavovalo spievaním, pokrikmi alebo hraním na bubny. V niečom nás to spája.

V každom prípade je to zvláštny jav, že nám to bolo odopreté na istý čas a možno to má nejaký zmysel, alebo to nemá nijaký zmysel, ale veľa ľudí si uvedomilo, čo im robí živá hudba a o čo prišli.

Neviem si to moc predstaviť, že by som žila bez toho, že chodím na cudzie koncerty, mňa to vždy najviac napĺňalo. Neviem ani odhadnúť, čo cítia ľudia, ktorých hudba až tak nezaujíma.

Nič, keď ich to nezaujíma.

Podľa mňa je hudba pre ľudí veľmi terapeutická.

Vrátime sa k tvojmu živému hraniu. Ty si prešla viacerými spôsobmi, hrala si sólo s gitarou, mala si jazz-rockovú kapelu, potom si bola v duu, v trojici, znova s kapelou, teraz si vo štvorici, ale nie sú to všetko muzikanti.

Všeličo som povymýšľala. Niekto si nedávno z toho robil srandu a povedal mi, že keď ide na môj koncert, tak nikdy nevie, že čo tam bude. Je to prekvapenie. Je pravda, že skoro každý koncert je niečo iné a sú tam iní ľudia so mnou na pódiu. Ja už ani nikomu nedávam vedieť, že ktorá zostava kde bude, lebo to nejako nestíham. So starou kapelou už veľa nehráme - boli Vladko, Oliver, Luki a Bert. Teraz hráme viac s Jonatánom. Táto spolupráca je jedna z mojich najobľúbenejších. Aj keď s kapelou to bola veľká sranda. Mám taký pocit, že s Jonatánom to funguje ešte aj na inej úrovni, stali sme sa blízkymi kamarátmi, aspoň z mojej strany to vnímam, že si rozumieme aj názorovo. A on je pre mňa aj mienkotvorný, že keď si niečo myslí, beriem to vážne. Rada s ním diskutujem aj o hudbe, aj o iných životných veciach.

Taká dvojica je podľa mňa veľmi silná formácia, aj ekonomicky... hlavne v tomto našom segmente. To, že si menila zostavy vychádzalo z tvojej nespokojnosti? Boli to pomerne krátke obdobia, počas ktorých tie zostavy hrali.

Hej, stalo sa, že už som v tom nevidela zmysel, ale ani tí ľudia v tom nevideli zmysel, aby sme ďalej pokračovali. Takže sme si povedali, poďme to skúsiť ináč. V prípade Valihoru a Minárika bol problém, že oni hrali veľmi veľa a nedalo sa to zladiť, a bol to taký malý zázrak, že vtedy vôbec chceli so mnou hrať, lebo teda bola som neporovnateľne hudobne v inej kategórii.

Galaxii.

Zároveň to bolo aj veľmi náročné. Neskôr, tým že sme s Jonatánom začali robiť v divadle Antigonu, tak som chcela, aby sme tie pesničky hrali naživo, tak prišlo na elektroniku a začalo ma to baviť. A teda som sa začala sústrediť viac na performance, ako celok. Tteraz máme aj Kristínu, ktorá tancuje. Pre mňa je to obrovská pomoc, lebo keď nemám na sebe gitaru, tak sa cítim na pódiu trochu stratená. Je to náročné udržať celú hodinu a začalo mi vadiť, že pozornosť je neustále na mne. Cítila som sa ako nahá, aj keď som nebola.

Možno by si to mohla niekedy vyskúšať.

Jeden taký tu už bol a potom sa 20 rokov ospravedlňoval. Ale Kristína, ktorá je so mnou na pódiu a tancuje, mi pomohla začať si veriť pohybovo, aby som tam len tak nestála a nepchala si ruky do vrecka. Takže ona tam vlastne je, ale ona je zároveň ja, a ja som síce doniesla nejakú myšlienku, ale ona reprezentuje moju energiu. Lebo ja to neviem vizuálne odprezentovať. To, čo ona robí, tak ja to presne tak myslím, a chcela by som to presne tak vyjadriť, keby som to vyjadrovala telom. Ale neviem to. Ona to teda robí za mňa a občas tancujeme spolu a to je pre mňa veľmi oslobodzujúce. A super je, keď sa na ňu prenesie celá pozornosť a ja sa môžem na chvíľu vzdialiť, aj na pár sekúnd.

Čo tá hudba do seriálu, ktorú si robila v poslednom roku. Už ju máš hotovú?

Áno, odovzdávam posledné mastre. Urobila som veľmi veľa rôznych motívov a zvučiek. Honza Hřebejk a jeho úžasný strihač Vladimír Barek ich skúšali nasadzovať do scén a nakoniec z tridsiatich minút použili do jednej časti 10. A Honza povedal: „Mně se bude líbit, když tam uděláš ty písničky a budu rád když tam bude ticho.“ Takže v jednom z tých štyroch dielov je skoro celý čas ticho a ja si hovorím, panebože, keď to producent uvidí, bude krútiť hlavou, že som nič neurobila. Reálne teda všetko povyhadzovali, lebo sa im zdalo, že treba dialógy a hudbu netreba.

Dobrý deal.

Želám každému skladateľovi, aby pracoval s takýmto režisérom.

Kam sa teda hýbeš ďalej?

Nedávno som ti hovorila, že som nejaká vyhorená a že mám alergiu, keď mám ísť na koncert. Keď sa to už deje, tak sa teším, ale teraz je to pre mňa veľmi únavné. A pre ľudí, ktorí to nepozajú a nezažili to, to môže znieť nevďačne a arogantne. Ale sama voči sebe si za tým stojím, že je to vyčerpávajúce a kontakt s ľuďmi je pre mňa stále náročnejší. Začala som byť hrozne introvertná a vadí mi, keď ma niekto spozná, keď sa ľudia chcú fotiť, alebo sa ma dotýkajú. Môj kamarát terapeut hovorí, že to už môže byť syndróm vyhorenia. Tak snáď nie je. Chcela by som dokončiť ďalší album a rozmýšľam, čo ďalej so životom. Mám už 32 a začína to byť také, že potrebujem pauzu, ale mala som ju rok.

Asi bola krátka.

Asi som si zvykla, že mám svoj kľud a je ťažké vrátiť sa do toho.

Toto môžem potvrdiť. Zrazu sme počas pandémie zistili, ako by sme prípadne mohli žiť, keby sme boli obyčajní ľudia. Hoci tiež by sme nemali kľud. Boli by iné nervy a iný stres. Uvedomila som si, až keď nastala pandémia, ako veľmi sme potrebovali pauzu, napriek tomu, že som celý čas bola nadšená tým neustálym cestovaním, bavilo ma to a nikdy som nemala nejaké vyhorenie z tohto povolania. Takže sme to ani nevedeli, akí sme unavení a už sme sa ledva vláčili a bolo to dosť nadoraz. Tesnotka, bohvie, keby nebolo prišlo to zastavenie, ako by to dopadlo. A zrazu sme doma, trvá to dlhšie a cítim, aké je to ozdravné. A stále je mi ešte krátko. Ešte by som vydržala.

A mne sa začalo diať, že ma začal bolieť chrbát, vždy keď sadnem do auta. Takže každé jedno sedenie v aute je pre mňa mordor.

Tak k tomu ti poviem moju príhodu z čias transformácie. Moje druhé zamestnanie som ukončila tak, že som robila grafický dizajn. To si treba odsedieť aj 10 hodín denne a už som nevydržala viac ako 3-4 hodiny. Musela som sa postaviť a ísť od toho preč. A až na ďalší deň po spánku som si mohla znovu sadnúť. Takže som zistila, že tú prácu nemôžem ďalej vykonávať, napriek tomu, že ma bavila, mala som už osem rokov praxe, robila som naozaj zaujímavé veci, knihy a časopisy. Talentu som až tak moc nemala a to som zistila až potom.

Ako? Keď som ti skritizovala logo Slnko records?

Nie, veď to som ja nerobila. Ale zistila som neskôr, keď začali prichádzať noví dizajnéri, aká to je iná úroveň. Ja som si dovtedy robila svoje a moc som nemala čas sledovať, čo sa deje. A nemala som teda na to ani vzdelanie, iba nejaký základný cit a vkus. Ale to je iný príbeh. Takže ten chrbát ma odpojil v pravej chvíli a ja som pochopila, že som s tou prácou skončila. Jeden zásadný prvok, ktorý tá práca vyžaduje, že dokážeš sedieť na zadku, prestal fungovať. A čo sa týka muzikantov, tak jeden zo základných predpokladov je, keď chceš robiť túto prácu, že dokážeš cestovať.

No a ja práve veľmi nerada odchádzam z domu.

No nie si sama, na tomto skončilo veľa muzikantov, že to pre nich začalo byť utrpenie. Tak máš na výber, že si zvolíš iný segment hudby, alebo si dáš prestávku.

Musím sa vrátiť do svojho režimu, musím cvičiť na chrbát, ale zrazu toho bolo veľa, prišlo to všetko naraz po tom roku doma a moje telo sa bráni.

Telo má svoje informácie a niekedy ich má aj dopredu. Teraz je veľa prípadov vyhorenia a tá informácia ide cez telo, ktoré ťa nechce pustiť z postele. Ty chceš ísť strašne niečo robiť a „musím a chcem a neviem čo“, a telo, alebo aj depresia, ťa posadia doma na zadok alebo položia do postele a nikam nepôjdeš. Lebo možno to už robiť nemáš, alebo to máš robiť ináč alebo s inými ľuďmi alebo vôbec. Tie znamenia tela sú silné a treba ich počúvať. My sa v hlavách niekedy tak zacyklíme, že sa vlastne nevieme sami z toho dostať a musí nás niečo niekde seknúť a zastaviť. Ďalej nejdeš, lebo už tam nemáš čo robiť. Tak dúfam, že toto nie je tvoj prípad, čo sa týka hudby koncertov, lebo to by nám bolo veľmi ľúto.

No díky, ale to cestovanie je fakt otravné.

Áno. Ale musím povedať, že cestovanie vlakmi ma neuveriteľne bavilo. Tiež to skončilo, a neukončili sme to teda sami, ale v poslednom období som cítila, že to nosenie vecí je náročné. A už som si tak pol roka pred tým koncom hovorila, koľko ešte času budem schopná vzpierať a nosiť toľko veci, až ma z toho lámalo. A tiež to teda prichádzalo cez to telo, že haló, už to nosenie je príliš. No a s týmto odkazom, keď som zbadala auto na obzore, tak som po ňom chňapla. A odvtedy musím stále šoférovať. Robím to rada a také tri-štyri hodiny za volantom, to sa dá. Ale keď už to presahuje tento čas, tak odmietam a vyžadujem šoféra. Ale niektoré cesty ma bavia, keď je dosť času aj na výlet, alebo trochu turistiky a začínam na tom trvať, že to treba, ako keď sme chodili vlakmi. Vždy keď hráme koncert ďalej, tak tam aj spíme, žiadne nočné prejazdy, nájsť si čas na prechádzku v meste, kde hráme. To všetko tú prácu uľahčuje a prispieva k tomu, že človek nevyhorí. Lebo keď je všetko na poslednú chvíľu, ideš celú cestu na najvyššej rýchlosti, zaflekuješ pred klubom, vynosíš veci, zvukovka, koncert, balenie, odnesieš veci do auta a nebodaj sa vraciaš zase autom späť, tak to je presne to, čo ťa po čase zničí,. Takže, ešte sa to aj dá ináč usporiadať, ale to aj tvoji spoluhráči musia chcieť.

Vieme na koho narážaš a nebudeme menovať.

Tak to je vždy, keď je viac ľudí v kapele. Zaistiť, aby všetci boli spokojní, nie je ľahké. Že by sa stretli všetci rovnakí, to by bol zázrak, ale niekedy sú tie skupiny také homogénnejšie a niekedy je to proste boj. Možno len toto ti treba.

A ešte tá rozpoltenosť medzi Českom a Slovenskom je problém. Prejazdy sú niekedy ďaleké. Kebyže môžem jazdiť tak 100 km od domu, aj by ma to bavilo.

Len tých poslucháčov by to asi nebavilo.

Asi nie.

Katarína ďakujem ti za tvoj čas, docestovali sme. Dúfam, že toto tvoje vyhorenie, radšej to ani tak nevolajme, je len krízička.

Kríza mužstva.

Dúfam, že z toho vyjdeš víťazne, veď už boli rôzne krízy a vždy si vyšla víťazne, aspoň sa mi zdalo.

Áno ďakujem, aj vďaka tebe niekedy.

Ďakujem ti teda aj za tvoju hudbu a za tvoje občerstvujúce bytie v našom vydavateľstve.

Aj ja ďakujem, že sa v ňom môžem váľať.

No máš teraz také nejaké únikové manévre.

Katarzia: Ale nie.

Týmto sa lúčime. Únikom od mikrofónov, aby sme nechytili, ako speváčka z Abby, fóbiu na mikrofóny.

Autor rozhovoru: Shina
Foto: Iryna Drahun
Prepis a editácia: Shina a Alexander Čerevka
Vznik prvej série podcastov Cesty Slnka z verejných zdrojov podporili Fond na podporu umenia a Bratislavský samosprávny kraj.