Snívame o mieri. Vy v Slnku ste naši druhí slovenskí rodičia

Shi: Ako ste sa vy dvaja prvýkrát stretli s hudbou ?

J: Pre hudbu, som sa nadchla, keď som bola ešte dieťa v predškolskom veku. U nás doma na skrini ležala gitara, na ktorú nikto nehral. Občas na sviatky mi ju dovolili zložiť dole. Počúvala som jej zvuk, trochu som si na nej brnkala. Neskutočne sa mi to páčilo. Moje prvé, veľmi silné hudobné dojmy tak vlastne nepochádzajú z počúvania nejakej reprodukovanej hudby. Počúvala som síce štandardnú popovú tvorbu v televízii, v rádiu, aj ľudové piesne, ukrajinskú pop music 90. rokov. Ale tieto hudobné zážitky nie sú také silné, ako keď som si mohla sama vytvoriť zvuk na nástroji. Takže bola to práve tá gitara, na ktorú nikto nikdy nehral. Bola to akási výnimočná ukrajinská trembita. Veľmi silno na mňa zapôsobila. Rodičia si to všimli a poslali ma do hudobnej školy. Štúdium na nej bol trochu boj a trápenie, lebo predsalen si to vyžaduje námahu. Už chcete odísť a zrazu príde ďalšia etapa. Dostala som sa tam do súboru ľudových nástrojov, hrala som v ňom na gitare. Boli tam aj husle, flauta, akordeón. Hrali sme rôzne skladby, európske aj ľudové. Bolo to zaujímavé a zábavné. Naučila som sa cítiť rytmus, hrať v skupine. Práve tam sa začala nová, silnejšia záľuba. Boli to naozajstné hodiny hudby.

Shi: Koľko si mala rokov, keď si začala chodiť do tej školy ?

J:  Bolo to v druhej triede základnej školy.

Shi: Sedem?

J: Myslím, že osem. Keď som mala dvanásť rokov, začala som chodiť do súboru ľudových nástrojov. V tom veku som sa začala pokúšať aj o vlastnú hudbu, o písanie skladieb.

Shi: V ktorom to bolo meste?

J:  Bolo to malé mestečko Červonohrad v Ľvovskej oblasti, vtedy tam bolo asi 90-tisíc obyvateľov, možno 80, určite menej ako 100. Bolo to malé mesto. Zdá sa mi, že trochu preháňam. 90 tisíc tam nikdy nebolo. Je to tým, že teraz bývam v meste Kamjanec-Podiľskyj a už to mám trochu popletené. S tým Kamjancom som splynula natoľko, že sa mi to jednoducho prekrýva. Zabúdam na to, čo bolo v minulosti. Tak to bolo, teda vo Ľvovskej oblasti. Bol to ten západný región.

Shi: Pavlo, ty si sa ako stretol s hudbou, keď si bol malý?

P: Podľa rodinnej legendy som sa naučil spievať skôr, ako som sa naučil hovoriť. Bol som vychovaný ako v rozprávke. Moja stará mama mala sestru, ktorá bola od detstva hendikepovaná. Nemohla chodiť, myslím, že ako dieťa prekonala obrnu. Ale mala poslanie, starala sa o všetky deti v rodine. Bola panna, nikdy sa nevydala. A jej priezvisko bolo Spivak. Babička je tiež Spivak. Ona ma naučila moje prvé piesne, spievala mi a tak som spoznával hudbu. A neskôr si pamätám, že som niekde na dvore počul zvuk gitary. Zachytil som tú dobu, chvalabohu, keď to bolo populárne - hrať na dvore na gitare. Ten, kto mal na dvore gitaru, bol vždy stredobodom vesmíru. Všetci sa okolo neho schádzali. Pamätám si, že keď som prvýkrát počul zvuk gitarových strún, bolo to pre mňa absolútne čarovné, bol som unesený jednoduchými akordmi. Moja mama hovorí, že raz sme boli na dovolenke pri mori a ja som počul živú kapelu, stál som tam a fascinovane som na nich pozeral. Keď dohrali, bubeník si všimol, že ich pozoruje nejaké dieťa a že sa mu to páči. Tak ma posadil ma za bicie. Bola to extáza.

Shi: Chodil si aj do nejakej školy?

P: Skúsil som ísť do hudobnej školy. Vydržal som dva roky. Na začiatku sme s mojim učiteľom zahrali všetky ukrajinské ľudové piesne, ale keď prišla prvá vážna hudba, už som to nezvládol. To nie je pre mňa.

Shi: Toto bolo v ktorom meste?

P:  Kamjanec-Podiľskyj.

Shi: Ty vlastne pochádzaš z Kamjanca. Prejdime teda ďalej po časovej osi. Čo sa s vami dialo v období strednej školy, keď ste boli v puberte ?

J:  Začala som písať svoje vlastné piesne, veľmi smutné piesne. Tragické...(smiech) Áno, bola som také veselé dievča, ale všetok ten stres z dospievania sa premietol do hudby. Moja hudba bola veľmi smutná, ale moja mama ju počúvala a veľmi sa jej páčila. Bola na mňa hrdá. Povedala: Si taká dobrá! Zoberieme ťa na festival. V tom čase na Ukrajine boli populárne festivaly autorskej piesne, pre pesničkárov s gitarou. Singer-songwriter štýl. Bolo to v roku 2000, určené boli pre mladých ľudí. No a ja som sa tam ocitla, mala som 13 rokov a zapadla som do tej vekovej kategórie. Zahrala som pred porotou svoje vlastné piesne. Oni dávali známky. Povedali mi, že to bolo veľmi dobré: Kto ste? Bravo. Máte také nádherné piesne. A máte v sebe nejakú iskru. Pokračujte v práci. A to mi dodalo toľko odvahy, že to naozaj dokážem, že to môžem robiť ďalej, že som sa rozhodla pokračovať v písaní. Nielenže som sa rozhodla, ale už som ani nedokázala inak. Pretože tieto piesne z nás vychádzajú, jednoducho ich nedokážeme v sebe udržať. Takže celá moja stredná škola a gymnázium už prebehli v štýle, že hrám na gitare, v škole, v meste. Všetci to vedeli. Dokonca som mala aj sólový koncert. So spolužiakmi zo školy sme sa dali dokopy, zostavili sme kapelu s basovou gitarou, ja na akustickej gitare a na bicie hral malý chlapec, mal asi 13-14 rokov. Mali sme v meste sálu s názvom Ľudový dom, kde mal byť koncert. Pripravovali sme sa, vylepovali sme plagáty. Bolo to asi v 11. triede, tesne pred maturitou. Sami sme teda po meste vylepovali plagáty, ktoré sa mimochodom nazývali "Slnko na stene” a bolo na nich aj slnko. Mali sme totiž skladbu s rovnakým názvom. Prišlo veľa ľudí, známi, známi známych. Bolo to naozaj super. Ukázalo sa, že to bol naozaj pekný sólový koncert s kapelou, zaspievala som všetkých 12 piesní, ktoré som v tom čase mala. Zaujímavý život, hrať sa na umelca.

P: Bol som asi v deviatej triede, mal som tak 14-15 rokov. Prestúpil som na inú školu. Mnohí moji rovesníci už mali kapely. Stretol som tam kamarátov, ktorí si založili kapelu, ale ja som sa k nim na začiatku nepridal. Chodil som okolo nich, trápil som sa. Mama mi povedala: Nauč sa hrať najskôr na gitare. Tak som sa dohodol s jedným chlapcom na dvore, ktorý ma naučil niečo hrať a dal mi zošit s akordmi. Musel som sa naučiť hrať konkrétne piesne. Pamätám si, že som sa veľmi trápil, nevedel som naladiť tú gitaru. Stále som musel niekoho prosiť. Vtedy ešte neboli ladičky. A tak som zistil, že gitara nie je moja parketa. Teraz mi to je už jasné, čoskoro budem mať 44 rokov, ale asi pred rokom som si znovu uvedomil, že gitara rozhodne nie je pre mňa. A pritom som sa celý život snažil na ňu hrať. A teraz si, vďaka tebe Shina, spomínam, ako som sa naučil hrať tieto akordy. Pamätám si, že to boli jednoduché akordy bez barré. Mal som veľa mozoľov, lebo to nebola klasická gitara, ale s kovovými strunami. Všetko som preklínal, naozaj sa mi to nepáčilo, ale prinútil som sa. Ale keď prišlo barré, myslel som si, že jednoducho musím ísť k lekárovi. Pretože mi odumierali ruky. V tom čase som sa ešte venoval boxu (smiech).

Shi: Aká kombinácia! Box a klasická gitara.

P: Áno. Nakoniec som sa dostal na takú divokú, barbarskú úroveň hrania a to mi umožnilo spievať veľa cudzích piesní. O trochu neskôr, keď moji kamaráti začali písať svoje vlastné piesne, pomyslel som si, wow. Vtedy som si nevedel predstaviť, ako sa dá napísať vlastná pieseň. Úžasné. A skúsil som to. Podarilo sa mi jednu vymyslieť a ukázal som ju všetkým skúseným hudobníkom, že čo si myslia, lebo som stále neveril, že je to možné. A oni povedali, že dobre, normálna pieseň, pokračuj ďalej. A odvtedy som začal písať piesne a zúčastňovať sa rôznych súťaží. Veľmi sa mi to páčilo. Dostával som rôzne ocenenia, bolo to veľmi fajn. Tento život sa mi zapáčil. A snažím sa ho aspoň trochu žiť ďalej.

Shi: Takže teraz máte v našom príbehu obidvaja okolo 18 rokov. Idete na vysoké školy?

J: Áno a je to ťažké. Chodila som na obyčajnú strednú školu. Odtiaľ som išla rovno na univerzitu a vybrala som si japončinu. Musela som sa ju naučiť, bola to drina. Vyžadovalo si to veľa času a energie. Aj preto musela hudobná kreatívna stránka na chvíľu ustúpiť. Ani nie po troch mesiacoch štúdia som v Kyjeve stretla Pašu, Pavla. Už sme sa poznali, lebo keď som bola tínedžerka, stretla som ho prvýkrát na jednom z tých singer-songwriter festivalov. Vtedy som tam bola ešte s mamou, ako 13 ročná a on bol o niečo starší. Už vtedy využíval festival na nadväzovanie kontaktov, zabával sa v hale. Jednoducho mi pripadal ako dospelý muž. Ani nie celkom triezvy. Každopádne, tak sme sa zoznámili a potom v Kyjeve sme sa stretli znova. To sme sa už mohli normálne porozprávať ako rovnocenní. Pavlo v tom čase moderoval rozhlasovú reláciu o etnickej hudbe. Vyhľadával si rôzne kapely, nahrávky a zdieľal túto hudbu. Týmto mi otvoril celý nový svet. Boli to časy, keď hudba začala mať na mňa silný vplyv. Napríklad malijská hudba a spevák Ali Farka Touré. Bolo fascinujúce takto si rozširovať obzory. To sa potom začne odrážať v spôsobe, akým hráš alebo spievaš, alebo aké rytmy používaš. Začneš sa vedome snažiť aplikovať niečo, čo si sa naučil počúvaním. Takže sme sa s Pavlom spriatelili a na niektorých koncertoch sme sa ocitli spolu, ale hrali sme samostatne. Ja s gitarou, Pavlo mal v tom čase kapelu, o ktorej vám ešte povie. A vidíte, aký je tu zaujímavý detail. Tento rozhovor vedieme chronologicky, ale keďže Pavlo je o niečo starší, deje sa to, že ja hovorím o výške, aj on bude hovoriť o výške, ale ja na jeho výške ešte nie som, v jeho živote. Ale na mojej výške on už je.

Shi: Aký je medzi vami vekový rozdiel ?

J: Sedem rokov. Niekde ku koncu mojej výšky sme spolu začali robiť hudbu.

P: Študoval som históriu v Kamjanci. Mal som šťastie, bola to druhá polovica 90. rokov a v Kamjanci bolo zaujímavé hudobné prostredie. Aj teraz, keď počúvam všetky tie nahrávky alebo pozerám fotky z tých čias, som si istý, že to nebolo len mladícke vnímanie tej hudby, ale bola naozaj dobrá. A rozmanitá. Dvakrát do mesiaca sa konali koncerty, na ktorých vystupovalo 6 alebo 7 kapiel. Bolo to úplne ohromujúce, bombastické! A boli tam rôzne párty, žúrky, bolo tam viac gitarovej hudby, ľudia, ktorí mali radi heavy metal, hrali ho a často sa medzi sebou hádali. Boli sme ovplyvnení skupinou Wolf Berries / Vlčie bobule. Hrali zmes gitarovej hudby zo 70. rokov v sovietskych krajinách. V Poľsku máte Červené gitary, na Ukrajine máte Ivasyuka. Bola to zmes tejto hudby, našej tradície 60. a 70. rokov, takpovediac sovietska gitarová psychedélia, niečo ako The Doors, zaujímavá poézia, mali celý program. Pamätám si na koncert, keď bol kultúrny dom preplnený. Bolo tam veľa ľudí. Teraz je to nereálne, v meste sa nič nedeje. Ale v prvej polovici 90. rokov som chodil na takéto koncerty. Zdalo sa mi vtedy, že to bude ešte lepšie, že sa dostanem do nejakého prostredia, kde to bude ešte zaujímavejšie. A potom sme založili svoju vlastnú kapelu a začali sme chodiť na súťaže. Prvú, druhú, tretiu…

Shi: Ako sa volali tie kapely?

P: Bola to kapela s názvom Khmeli suneli. Potom existovala kapela s názvom Propala Hramota. Vtedy sa kapely aj rýchlo rozpadávali. Rok a bol koniec. Aj koncept vytvoríš a kapela sa rozpadne. Zakladáš zase novú. Tak to bolo aj s Hramotou. Vtedy existoval festival Červona Ruta, na ktorý chodili všetci. V roku 1998 nám povedali: Chlapci, musíte ísť na tento festival. Súhlasili sme. Bola to situácia že, keď vyhráš Červonu Rutu, tak si na vrchole. V roku 1997 im Coca-Cola dala asi 3 milióny dolárov a oni investovali do nových umelcov. A tí, ktorí vyhrali Rutu v roku 1997, sú stále na vrchole a žijú z toho doteraz. My sme tam išli o rok neskôr, mysleli sme si, že teraz prišiel náš čas a staneme sa slávnymi hudobníkmi. Ale ďalší rok Coca-Cola nedala žiadne financie a z tej súťaže nebolo nič. Sotva ubytovali ľudí. Bol to absolútny šok. A nikto z tých, čo vyhrali, nedostal žiadnu cenu. Podľa zmluvy ale mali zložiť album a ešte niečo. Dali nám len diplomy. Aby ušetrili peniaze. Boli sme veľmi sklamaní, pretože sme kvôli tomu celý rok pripravovali tri piesne. A po tomto festivale sa kapela rozpadla. A potom sme išli s gitaristom na festival, kde bola aj Jana. Vyhrali sme aj nejakú cenu, ale bolo v tom všetkom trochu sklamania. Sklamanie, veľa alkoholu a rock & roll, ale so zápornou hodnotou. To sú študentské roky.

Shi: Dobre. A ty si vlastne s kapelou Propala Hramota hral aj v Čechách. To bolo neskôr? 

P: Áno. O 10 rokov.

Shi: Dobre prídeme k tomu. Takže teraz ste sa zoznámili.  

J: Podľa mojej časovej osi sme sa už spoznali, ba dokonca sme sa stretli v Kyjeve. A dokonca sme začali aj s hudbou. Mala som asi dvadsať. A s Pavlom sme sa začali pokúšať o…

P: Povedz ale ešte o svojej kapele.

J: Aha, to mi vypadlo, vďaka za pripomenutie. Ešte predtým, ako sme s Pavlom začali robiť spoločnú hudbu, mala som živú kapelu. S Pavlom hráme viac elektronickú, akustickú hudbu, takú netradičnú, inú, ako hrajú ostatné kapely. Tamto bola ozajstná kapela a bolo tiež veľmi fajn, že tí hudobníci dali šancu mojím pesničkám. Chceli ich hrať so mnou. Bola som tam ako skladateľka a speváčka. Hralo so mnou šesť hudobníkov, dospelých pánov. Basa, gitara, klávesy, syntetizátor, živé bicie. Nahrali sme s nimi celý album. A názov kapely bol veľmi originálny. Smejem sa, pretože je trochu zvláštne nazvať kapelu ČeČe. Ja som bola z mesta Červonohrad a ostatní hudobníci z mesta Čerkasy, ktoré leží na rieke Dnipro, krásne mesto. Takže sme s kapelou ČeČe nahrali album, stále sa dá niekde nájsť, ale nie je dostupný na streamingoch.  Myslím, že je na YouTube, taký dobrý pop rock to bol. Keď to však teraz počúvam, myslím si, že by bolo skvelé to celé znovu nahrať. Mne sa vlastne páčia moje pesničky z tej doby. Pretože v tom svojom formáte sú celkom fajn. Mohli by sa spievať znovu a častejšie, mohla by som lepšie artikulovať. Vzhľadom na skúsenosti a nejaké zručnosti by to bolo lepšie. Pretože teraz sa už takéto piesne nepíšu. Píšu sa iné, majú inú formu. A tamtie zostávajú v podobe toho albumu, ktorý bol nahraný v minulosti. Ale je to tiež super. Vďaka Paša, že si mi to pripomenul. Hrávali sme koncerty na malých turné po Ukrajine. To je všetko. Kapela skončila a my sme začali robiť hudbu s Pavlom. Tu sa zastavím, pretože Pavlo vám povie viac a potom už budeme rozprávať o našom spoločnom období. Aby sme sa konečne stretli v čase.

P: Čo sa mňa týka, po inštitúte sa ukázalo, že väčšina členov skupiny Propala Hramota sa ocitla v Kyjeve. Vtedy do Kyjeva prichádzalo veľa Ukrajincov, pretože nikde inde nebola práca.

Shi: V ktorom roku sme?

P: Približne v roku 2004. Takže sme sa znovu stretli a začali hrať najskôr akusticky. Kyjevský bubeník vinnyckého pôvodu Konstantin Mušinskij začal hrať v našej kapele Propala Hramota. Bolo to druhé obdobie tejto kapely, v ktorom sme nahrali tri albumy, cestovali sme po Ukrajine, hrali na festivaloch. Všetko bolo v poriadku. A potom prišla éra MySpace a my sme sa tam v roku 2008 zoznámili s Vladimírom Václavkom a on nám ponúkol turné po Českej republike. Bolo to úplne zázračné. Všetko to zorganizoval. Vycestovali sme a veľmi sa nám to páčilo, zažili sme veľa dobrodružstiev, celkovo sme odohrali asi desať koncertov. A Českú republiku sme si jednoducho zamilovali. Potom na jar sme hrali na ďalšom veľkom festivale v Poľsku a mysleli sme si, že sme už chytili Boha za bradu a teraz budeme všetci slávni. Že všetko bude super. A ako sme na to začali myslieť, o rok na to bolo po všetkom. A turné v Poľsku bol úplný prepadák. Každý to jednoducho vzdal. A potom to už bolo len ako brzdná dráha v aute, dojazd. Hrali sme ešte rok, dva a prestali sme. A v tom čase sa objavilo veľmi úspešné duo - Zapaska.

Shi: Ty už si v tomto čase pracoval ako archeológ?

P: Dizertačnú prácu som obhájil v roku 2009. Pracoval som však v rozhlase. Vo veľkom rozhlasovom holdingu v Kyjeve. Venoval som sa reklame.

Shi: Spomenula som si, že keď ste boli na Slovensku, nahrával si nejaké reklamy. Neviem si teraz spomenúť. Bolo to strašne smiešne. Dano by si spomenul. Niečo s chrápaním. Antichrap!

J: Áno je to možné.   

Shi: Toto môžeme kľudne aj vystrihnúť, lebo si to nepamätám presne, ale bolo to smiešne, lebo Pavlo s tým svojím krásnym chrapľavým hlasom robil viacero verzií tej istej reklamy. My sme ho počúvali niekde z druhej izby a strašne sme sa smiali. Znelo to, ako keď je už na hlase kompresor v rádiu, ale on ho vyrábal svojím hlasom… Dobre. Tak teraz už nás zaujíma hlavne Zapaska a prichádzame k bodu, kedy sa tie vaše časové línie spojili. Stretli ste sa a povedali ste si, že budete hrať dvaja. Rozmýšľali ste, že by ste boli viacerí?

J: Hneď sme sa zhodli na tom, že dvaja, lebo každý z nás opustil viac-člennú kapelu, kde sú viacerí interpreti. A boli sme si vedomí toho, že na to, aby sme mali viac-člennú kapelu, potrebujeme veľa prostriedkov, financií, alebo aby všetci boli fanúšikmi toho projektu. A uvedomili sme si, že ak chceme veľa hrať, veľa cestovať, chodiť na turné, byť mobilní, mali by sme to skúsiť robiť len vo dvojici.

Shi: Tento príbeh poznáme.

J: Áno, to bol veľmi dôležitý faktor, že sme zostali len vo dvojici. A bolo to oveľa zaujímavejšie pre nás. Chceli sme skúsiť niečo, čo by bolo pre nás zaujímavé hrať, čo by bolo trochu zvláštne, nezvyčajné. A videli sme v tom čase Dub FX, chlapíka, ktorý robí beatbox a používa looping naživo. Bola som na jeho koncerte v Kyjeve. Veľmi sa mi to páčilo. Povedala som si: mali by sme si zobrať obidvaja looper a skúsiť hrať takto. A tak sme začali. Skúšali sme všeličo od looperu cez groovebox až po sampler. S Pavlom sa neustále snažíme niečo meniť na tom našom spôsobe, ale podstatné je, že sme stále dvaja a pokračujeme v tvorbe ako Zapaska. Poviem vám ešte ako to celé začalo. Na festivale venovanom Bohdanovi-Ihorovi Antonychovi, v parku v Kyjeve, sme mali veľmi vydarené prvé vystúpenie. Organizoval to celé geniálny človek menom Bohdan Logvynenko. Venoval sa rôznym veciam a svoju prácu robil veľmi poctivo. Istý čas bol dokonca naším manažérom a organizoval pre nás rôzne zaujímavé výlety a turné. A on zorganizoval aj ten festival. Pripravili sme tri piesne. Počas nášho vystúpenia vypadlo svetlo, ale bol tam malý mikrobus a jeho vodič zapol svetlá, ktoré na nás svietili ako reflektory. To bola šou. Úžasné. Utkvelo mi to v pamäti. Bol by to obyčajný koncert, ale takto máme o čom rozprávať. Hrali sme vo svetle reflektorov mikrobusu. Potom sme to ďalej pomaly skúšali. Pavlo mal databázu osobných kontaktov z čias, keď cestoval do Českej republiky a začali sme písať jeho známym. Našli sme nejakú odozvu a skúsili sme ísť na malý festival do Českej republiky.  A tak sme sa stretli s Longital.

Shi: Ten koncert, ktorý sme my spolu hrali to nebol váš prvý koncert v Čechách? 

J: Nie. Druhý alebo tretí.

P: Bol to rok 2011. Začiatok. V Kaštane, v Prahe.

J: Áno. Pavlo si pamätá lepšie, pretože je historik.

Shi: Teraz ja. Ako si ja pamätám toto naše prvé stretnutie. Prichádza nám email z Prahy z Kaštanu od nášho známeho, ktorý tam robil koncerty. A pýta sa nás, že by rád v rámci nášho koncertu, ktorý už bol naplánovaný, pridal ako predkapelu nejakú ukrajinskú kapelu. A my, že prečo nie. Poslal nám nejaké linky na vypočutie, s tým, že je to tiež duo. A to sme si povedali, no dobre. Už vtedy bolo viacero výborných dvojíc na scéne. Dva napríklad, ale aj ďalší.

J: Kuzmich Orchestra s Dorotou Bárovou a Josefom Ostřanským.

Shi: Kuzmich Orchestra boli trošku neskôr. Ale je to tiež v tom období, zrazu sa vynorili takéto dvojice, ktoré boli na veľmi podobnom základe, robili z elektronikou, boli dvaja a veľa cestovali. A my sme si pustili tú hudbu a boli sme úplne unesení, že berieme. Takže došlo k nášmu spoločnému stretnutiu, pricestovali sme do Prahy, zahrali sme spolu koncert. A potom, už je to história celé.  

J: Áno, potom ste nám neskutočne pomohli.

Shi: Potom sme urobili asi dve šnúry spolu v Čechách aj na Slovensku a ďalej sme vás odporúčali, kde sa dalo, a aj si vás už začali všímať organizátori festivalov. 

J: Áno, vtedy sme mali veľa koncertov s Longital. Vďaka vám.

Shi: To bolo krásne. Bolo to naozaj výborne spojenie, lebo sme mali tuto spoločnú formu, dvojica s elektronikou, ale robili sme to každý ináč. Farebne to bolo iné, jazyk bol iný. A ten výsledok bol iný. Trošku iné nástroje v tej elektronike a podľa mňa to bolo super spojenie.   

J: Boli to skvelé, zaujímavé koncerty.

Shi: Takže tak. Ja som skončila. A môžete teraz pokračovať zase vy. Zahrali ste teda tieto koncerty v Čechách na Slovensku. Trošku ste aj do Poľska chodili, ale aj do iných krajín. Pamätám si, že raz ste išli aj do Viedne od nás. 

J: Snažili sme sa nájsť kontakty aj v Nemecku.

P: Aj v Holandsku.

J: Určitú dobu ste nám pomáhali s bookingom vy, okrem vás nám pomáhal aj Bohdan Logvynenko, ktorý nám našiel aj nové zaujímavé miesta. Pamätám si, že sme hrali v Rumunsku. Mimochodom, v Rumunsku je super kaviareň, kde sme vystupovali. Celý interiér bol z kartónu. Tých koncertov nebolo veľa. Len v Čechách a na Slovensku, sme veľa koncertovali, v rôznych miestach. V iných krajinách, povedzme v Nemecku alebo Luxembursku, ich nebolo až tak veľa. Teraz už veľa necestujeme. Poviem vám neskôr prečo. Ale Pavlo si vždy si zaspomína, že to bol veľmi dobrý spôsob, ako spoznať nové mestá a niekam ísť. Ako turista, ale na turné. Akoby ste súčasne koncertovali a pritom spoznávali nové krajiny a všetko je skvelé. Plné zážitkov. Život na kolesách. Kufre na kolieskach, my vo vlaku a všetko sa rýchlo nesie. Bolo to veľmi cool. Boli to zlaté časy.

Shi: Áno, krásne časy. Potom prišiel rok 2013, kedy prišiel návrh, aby sme my s Longital išli hrať na Ukrajinu. Trochu sme sa tomu bránili, ale potom sme teda súhlasili. Rok začal tak, že to vyzeralo, že na to budeme mať aj čas a aj energiu. Tak sme sa dohodli a vďaka Bohdanovi a kapele Dva, a aj vám, sa podarilo spraviť krásnu šnúru, na ktorej sme sa všetci stretli. My sme sa s Dva stretli v Kyjeve. A s vami sme spolu hrali v Kamjanci a ešte niekde inde?  

J: Zdá sa mi, že to bolo vo Ľvove.

Shi: Bola to pre nás zásadná udalosť v našom hudobnom živote. To bolo vlastne naše záverečné turné v zahraničí, dalo by sa povedať. Posledné dlhé turné. Boli sme na Ukrajine počas celého mája, potom na Kryme počas celého augusta. V septembri sme boli ešte na festivale v Koktebeli na juhu Ukrajiny, kde nás pozvala Dagmar Ostřanská, manželka Jozefa Ostranského z kapely Dunaj. Ona bola vtedy kultúrna atašé v Kyjeve a organizovala na tom festivale na jednom pódiu vystúpenia kapiel z Čiech a tam pozvala aj nás. Takže naše posledné dva koncerty boli v Koktebeli a ešte vo Ľvove na literárnom festivale.

J: Áno, tam sme sa stretli. Festival Fórum.

Shi: To bol náš posledný koncert na Ukrajine. A potom sme pricestovali domov a na Ukrajine sa začali diať veci. O tom mi povedzte.

J: Odvtedy sa Krym pre nás stal nedostupným. Až doteraz. A je super, že ste sa tam dostali tesne pred okupáciou, že ste tam ešte stihli stráviť nejaký čas.

Shi: Bola to posledná sezóna, kedy sa to dalo. Všetko sa zmenilo. Ako ste prežívali Majdan a všetky tie zmeny okolo?

J: Majdan bol revolúciou ľudskej dôstojnosti. Spomínam si, že sme v tom čase boli v zahraničí. Práve sme hrali koncerty v Poľsku a veľmi sme fandili tomu, čo sa na Majdane deje. Boli sme pripravení vrátiť sa a podarilo sa nám teda aj hrať na scéne na Majdane. Totiž Majdan mal aj scénu. Je veľký pátos okolo tejto udalosti. Veľký pátos, vysoká miera tragickosti, zodpovednosti, stresu. Ale zároveň to bol festival, pretože tam celý čas hrala hudba. Umelci neustále prichádzali podporiť túto udalosť a vystupovali. Na tomto festivale sme hrali aj my. Pre nás je cťou, že sme boli na tom pódiu a páčilo sa nám to, ale ostatných podujatí sme sa nemohli zúčastniť. Napríklad ja nie, pretože, aby ste sa mohli aktívne zapojiť do takýchto náročných podujatí, potrebujete mať určitú dávku energie.

Shi: Vy ste v tom čase žili v Kamjanci?

J: Už sme bývali v Kamjanci, takže sme prišli do Kyjeva len na pár dní. Zahrať, navštíviť priateľov, postáť na Majdane. Pavlo vtedy vycestoval aj do regiónov. V tom čase boli také podujatia nielen v Kyjeve ale aj v regiónoch. Aj v Chmeľnickej oblasti, ku ktorej patrí Kamjanec. Pavlo chodil na SBU (Ukrajinská bezpečnostná služba) a organizoval protesty. Na regionálnej úrovni.

Shi: Na začiatku roku 2014 sme sa dohodli, že vydáme váš nový album. Bol to myslím váš druhý album. Predtým ste vydali Translitom.

J: Áno, mali sme nejaké minialbumy predtým, ale vtedy sme práve dokončili Kontur. A chcem zdôrazniť, že vtedy sa začala veľká vlna podpory z vašej strany práve kvôli Majdanu. Z Poľska, z Českej republiky. Začala sa veľká vlna podpory a my sme si uvedomili, že je to spôsobené tým, že sme ukrajinská kapela a na Ukrajine sa teraz dejú takéto udalosti a preto nás ľudia chcú podporiť. A organizujú nám koncerty, vy ste nám vydali album. A teraz sme v podobnom období, sme v roku 2023 a vidíme tiež, že ukrajinskí umelci majú veľkú podporu zo strany partnerských krajín, priateľských krajín. Primomína nám to presne tie roky 2014 - 2015. Len teraz je to oveľa intenzívnejšia a rozsiahlejšia podpora. V tomto čase je veľa ukrajinských umelcov na turné v zahraničí. Niečo tvoria, spolupracujú s niekým alebo len tak žijú v Európe. Takže vtedy, v roku 2014, sme vydali album Kontur.

Shi: A potom o dva roky neskôr - Pomalu.

J: A teraz si tam niekde u vás krásne ležia.

Shi: Myslíš v sklade? CD Pomalu ešte máme. CD Kontur sa už skoro vypredalo.

J: Ale sú na slnkorecords.sk.

Shi: Pavlo, ty si ako prežíval toto obdobie od 2014?

P: Yana povedala takmer všetko aj to, čo som nechcel povedať.

Shi: Aké boli tie roky? My sme potom trochu stratili kontakt. Mala som pocit, že sa vám celkom dobre darí, predtým ako začala vojna. Darilo sa vám dobre? V rámci ukrajinskej scény.

J: Áno, dá sa to tak povedať. Predovšetkým sa nám ale v roku 2018 narodil syn. A ja som bola tak ponorená do materstva, že som si uvedomila, že sa cítim dobre doma. Rada spoznávam nové mestá, fascinuje ma všetka tá krása architektúry, nových miest, ale zároveň aj rada zostanem doma. Jednoducho nič nerobiť a sedieť doma. A Pavlo tým trpel a aj teraz trpí. A vždy hovorí, že by veľmi rád cestoval a vrátil sa do tých čias, do roku 2015. Keď sa to všetko dialo. Ale bohužiaľ, vidíte, aký je život. On veľmi chce a ja veľmi nechcem. Stačí ísť raz za rok, dva alebo trikrát. V predvojnových rokoch sme mali viac menších turné na Ukrajine. Hrali sme na festivaloch. Alebo sme mali dobré zážitky z písania, urobili soundtrack k animovanému filmu. Hrali sme aj na výstave niekde v Kyjeve, veľmi dobrá udalosť. Už to nebola taká neustála snaha byť stále na turné. V tom období, keď sme vydávali Pomalu, sme si už sami robili booking. Neustále sme niekomu písali, hľadali koncerty, vymýšľali trasy a neustále sme to robili sami. Mňa to na jednej strane neskutočne baví, ale potom som si uvedomila, že vlastne chcem byť radšej doma, takže som prestala hľadať nové cesty. Nevymýšľam ich, neplánujem ich. Ak sám nepriložíš ruku k dielu, nebudeš môcť z tučného mlieka urobiť maslo. Ak to potrebuješ, usiluješ sa, a ak chceš zostať doma, zostaneš doma.

Shi: Teraz príde tá najhoršia téma. Ale pre nás je to veľmi dôležité vedieť. Ako ste prežívali posledný rok? Pavlo, povedz nám, ty si to mal naozaj, podľa mňa, veľmi ťažké. My sme to sledovali len na Facebooku. Takže neviem si to celkom predstaviť v reále. Skúste mi niečo o tom roku povedať.

P: Myslím, že od jari 2021 začalo Rusko sústreďovať svoje vojská okolo našich hraníc. A začali sa vyjadrenia americkej vlády, britskej vlády, že Rusko pripravuje inváziu. Ako všetci vedia, nikto na Ukrajine neveril, že sa to stane. Pretože to je absolútne šialenstvo. Pozrite sa na kalendár, aký je rok. A že taká veľká vojna v Európe je možná, reálna, tomu sa nedalo veriť, že Rusi sú toho schopní. Ale dva dni pred vypuknutím som kontaktoval priateľa, ktorý bojoval v roku 2014, 2015, slúžil vo francúzskej légii. Požiadal som jeho a ešte jedného môjho priateľa, aby sme išli na výcvik. Išli sme. Vysvetlil nám nejaké základy. Vyskúšali sme si to. Ráno ma zobudila Jana a povedala, že sa to už začalo. Išiel som si zabehať. Pozrieť sa, čo sa deje v meste. Bolo tam napätie, adrenalín. 25.2. sme sa stretli s priateľmi a jednoducho sme sa rozhodli, kto kam pôjde. Išli sme na vojenský komisariát, ale tam neboli voľné miesta, tak sme išli na územnú obranu. To je štruktúra, ktorá vtedy nepatrila do Ozbrojených síl Ukrajiny (ZSU), bola mimo štátnej armády, ale neskôr už bola začlenená do systému ZSU. Najprv sme strážili niektoré objekty v meste, pretože sme čakali na výsadky, stáli sme na kontrolných stanovištiach, potom sme strážili strategické objekty, pretože v Kamjanci ich je veľa. Máme čo strážiť. Potom sme si uvedomili, že Rusi takéto výsadky kapacitne nezvládnu. A všetky kľúčové udalosti sa najskôr odohrávali v okolí Kyjeva a na východe. Takže sme sa na tieto udalosti začali pravidelne pripravovať. A po Veľkej noci sme išli do Poltavskej oblasti. Mali sme veľké šťastie, pretože sme nešli hneď do nebezpečných oblastí. Tam sme stavali opevnenia a potom sme boli presunutí na hranicu s Ruskom, kde to bolo zaujímavejšie, tam sme aj strieľali. Štyri mesiace sme žili v lesoch v zemľankách. Nezabudnuteľný zážitok. Ale každý príbeh sa musí nejako skončiť. A ja som rád, že môj vojnový príbeh má zatiaľ pauzu. Strávil som tam 10 mesiacov. Vyskytlo sa legálne okno na návrat domov. Premýšľal som o tom veľmi dlho. Nie je to ľahké rozhodnutie. Stále mám pochybnosti. Či som mal odísť alebo zostať. Ale odišiel som, pretože som mal príležitosť. Nie každý má takúto príležitosť. Rozhodol som sa to skúsiť a zistiť, či to bude fungovať. A podarilo sa. Uvidíme, aká bude situácia na fronte. Ak tam budú potrebovať ľudí ako som ja, vrátim sa. Ak situácia bude kritická. Ale dúfajme, že zvíťazíme a situácia sa v roku 2023 nejako urovná. Je to veľká výzva. Na jednej strane som rád, že som odišiel a na druhej strane som rád, že sa to pre mňa skončilo tak bezbolestne. Mám totiž mŕtvych aj zranených priateľov. Samozrejme, vojna spôsobila veľké straty.

Shi: Janka, čo si robila ty posledný rok ?

J: Keď sa začala úplná invázia, ostali sme niekoľko dní v Kamjanci a pozorovali sme. A potom som zobrala nášho syna Luku a odišla som za mamou do Talianska. Mama nám veľmi pomohla, prijala nás, veľmi sa o nás bála, keď sme boli na Ukrajine. Nevedeli sme, ako sa to bude ďalej vyvíjať, a tak sme zostali v Taliansku šesť mesiacov. Sledovala som udalosti na Ukrajine a uvedomila som si, že masívnejšia ofenzíva sa už nemôže uskutočniť, že naši nepriatelia nemajú zdroje na ďalšie útoky. Vrátili sme sa domov do Kamjanca a sme tam doteraz. Niekoľko mesiacov sme žili s Lukom vo dvojici, potom sa vrátil aj Pavlo. A teraz opäť žijeme ako plnohodnotná rodina. Všetci spolu. Sme šťastní, že sme nažive, že sme spolu. Máme veľké šťastie, že naše mesto sa nachádza ďaleko od územia, kde sa reálne bojuje. Časť krajiny je bojisko, časť je v bezpečí. Ďalšia časť je okupovaná. Takže sme hlboko v tyle a môžeme žiť relatívne pokojne.

Shi: Kamjanec nebol nijako ohrozený ?

J: V Kamjanci nebola žiadna hrozba. Kamjanec nikdy nebol v dosahu delostreleckej paľby. Nikdy sa blízko nepriblížili. Boli určité úvahy, že neďaleko je Podnestersko, časť Moldavska, ktorú okupujú Rusi, kde je ruská posádka. Boli úvahy a fámy, že by odtiaľ mohla prísť hrozba, ale z tohto smeru sa nič neuskutočnilo. Existuje len nebezpečenstvo raketových útokov alebo útokov dronov, teda zo vzduchu z veľkej vzdialenosti. A keďže delostrelecká vzdialenosť je veľká, dá sa tam žiť.

Shi: Som veľmi rada, že to pre vás takto dopadlo. Samozrejme zostali hrôzy v tých regiónoch na východe, všetci vieme čo sa udialo. Ani sa tomu človek nemôže venovať dennodenne a myslieť na to, lebo by nič iné neurobil. Ja som každopádne šťastná, že sme sa znovu stretli, lebo som v to dúfala, že sa to podarí. A ďakujeme v tejto chvíli Mišovi Kaščákovi, ktorý vás zavolal na koncert 26.2.2023 na Hlavnom námestí. A dnes sedíme v Slnku a od včera sa rozprávame o tom, čo bude v lete. Čo sa bude diať. Začali sme sa už trošku aj tešiť, lebo to vyzerá na koncerty. Zapaska bola pozvaná na Pohodu. A zároveň budú ďalšie koncerty. A už sme začali spriadať plány, že možno niečo spolu urobíme. Uvidíme čo sa podarí. Janka síce chce sedieť doma ako povedala, ale myslím si, že sa už tiež začína tešiť na ten júl. 

J: Ja som tak veľa času strávila doma, že keď som prišla do Bratislavy, bola som šťastná, že sa môžem prejsť uličkami, trochu ísť na prechádzku, nadýchnuť sa mesta. Pre seba sme objavili novú Bratislavu. A myslím si, že to dopadne veľmi dobre. V lete sa sem vrátime s koncertmi a budeme na Pohode. Budeme aj na ďalších festivaloch: v Brne na Pop Messe, v Boskoviciach na festivale Bez boje a válek. To je náš obľúbený festival. Hrali sme tam, keď sme prišli prvýkrát do Českej republiky.

Shi: Ten názov festivalu je perfektný: Bez boje a válek. Dúfajme, že začiatkom augusta už bude trochu lepšia situácia.

J: Chceli by sme to. Snívame o tom.

Shi: Pavlo, my keď sme sa stretli, si povedal, že teba sedenie doma nebaví.

P: Nie.

Shi: Že by si rád cestoval. Romantické cesty. Takto si to nazval?

P: Áno, je to romantika.

Shi: No povedz mi o tom viac.

P: Bolo to ťažké, nemohli sme cestovať kvôli pandémii, kvôli vojne.

Shi: Tomu sme sa nevenovali, ale asi netreba. To bolo asi všade rovnaké. 

P: Pre mňa to boli naozaj zlaté časy, keď ste nám tu všetko ukázali, zoznámili ste nás s Pohodou. S Viedňou. Sú to nádherné časy a je to najväčšia útecha, keď sa človek kúpe v spomienkach. Ja som taký človek. Rád sa vraciam do tých čias, spomínam na rôzne detaily.

J: Pavlo, keď bol na vojne, napísal: "Spomínaš si, ako sme sa prechádzali po uliciach Plzne? Pamätáš si?”

P: Áno. Česko, Slovensko - najmä Slovensko, vy ste naši druhí slovenskí rodičia. To je vždy taká príjemná vlna, ktorá upokojí myseľ. Je to celý príbeh. Nie len náš. Keď nás sem Michal pozval, myslel som si, že buď to dáme alebo nie. Bude to tak, ako to má byť. Ale už som sa v myšlienkach späť v tých časoch. Je to veľmi, veľmi dobré.

Shi: Ja si myslím, že sa niečo začalo zase diať, že sa to začalo zase otáčať. Ešte vám chcem pripomenúť, že keď začala vojna, my sme snažili urobiť nejakú zbierku, pre vás. Vy ste nám povedali, že určite nepotrebujete peniaze, aby sme všetky peniaze poslali na účely…

J: Dobrovoľníctva.

Shi: Na účely…ako to mám povedať? Na účely toho, aby “sa vojna vyhrala”. Ale vtedy sa nám ozvala, a to vám chcem pripomenúť, Janka Kirschner. Poslala aj nejaké peniaze a pozvala vás do Londýna, keď budete chcieť niečo nahrať. 

J: Áno, spomínam si na to.

Shi: Máte pozvánku.

J: Yes.

Shi: Takže vám to teraz pripomínam, pripomeniem to aj Janke. Neviem, či sa to podarí, ale chcem tomu pomôcť. Máte nejaké nové pesničky? Chystáte nebodaj album?

J: Máme jeden album, ktorý už dlhšie leží a treba ho dokončiť.

Shi: No vidíš, treba s ním zájsť do Londýna.

J: Už ho leštím. Máme to nahraté a ja stále leštím a leštím. Nemôžem to dokončiť. Ten perfekcionizmus je zlo. V našej hudbe nie je veľa perfekcionizmu, ale neviem, ako to nazvať. Máme nové piesne, máme aj staré piesne, ktoré treba vydať. Musíme sa posunúť ďalej.

Shi: Dobre. Toto je ideálny koniec nášho rozhovoru.  Ďakujem vám veľmi pekne. Ešte včera som naozaj nedúfala, že sa nám toto podarí. Tak som si to len tak prehadzovala v hlave a hovorím si: nebudem nič plánovať, lebo posledné 3 roky sa nedá nič plánovať. Uvidíme v pondelok. Chceli sme vás zobrať do nášho štúdia, lebo ste tu ešte neboli a aj do Slnka. A je tu s nami aj Luka, váš syn. A ako sa zvykne ďakovať sponzorom, tak musím poďakovať Danovi Salontayovi, ktorý zakúpil Lego, podal ho Lukovi do rúk, vysypali si na zem súčiastky a skladajú nejaký karabľ. Kosmičeskyj karabľ. Vesmírnu loď. Takže týmto nám, Dano umožnil, že sme tu viac ako hodinu mohli sedieť a rozprávať sa.

J: Ďakujeme Danovi.

Shi: Tešíme sa na leto. A Sláva Ukrajine!

J & P: Herojam slava!

 

Autor rozhovoru: Shina
Foto: W Production
Prepis a editácia: Nelya Kachur a Alexander Čerevka