17. február 2022 - Korben Dallas
Lukáš Fila: Našu prvú kapelu inšpirovali Scooter, Queen aj Maduar
Lukáš Fila je basgitarista a textár skupiny Korben Dallas, ktorá vznikla po rozpade skupiny Appendix. V roku 2013 sme na Slnku vydali ich druhý album Karnevalová vrana a o rok neskôr Banská Bystrica. Potom sa Lukáš stal vydavateľom a ďalšie albumy si vydávali sami, aj keď ďalej spolupracujeme na distribúcii a PR.
V tejto epizóde a rozhovore sa dozviete, ako sa Lukáš dostal od synťákov ku gitare, ako ho zmenil pobyt v USA, ako sa stali s Jurajom Benetinom songwriterské duo. Okrem ďalších zaujímavých informácií, ako sa vlastne Korben Dallas sformovali, sa pozrieme aj na jeho náročné chvíle pri spolupráci s Andrejom Šebanom a Eddiem Stevensom. Rozhovor vznikol na jar 2021.
Ako si sa stretol s hudbou, čo bolo tvoje prvé stretnutie a čo bol moment, kedy si pochopil, že sa jej budeš nejakým spôsobom venovať?
Spomenúť si na prvé stretnutie bude asi problém, lebo k tým stretnutiam dochádzalo od narodenia, alebo aj pred ním, však sú aj rodičia, ktorí dávajú na brucho slúchadlá, takže ťažko povedať. Čo si pamätám z ranného detstva je, ako v našom petržalskom byte hrá Elán a Michal David.
Aha, už teraz začínam chápať tvoju cestu.
Vidíš, Fila a Filan, to nie je len podobnosť mien, ale aj súzvuk duší. Potom si pamätám, že môj strýko Víťo, ktorého asi poznáš, vyskytuje sa na mnohých koncertoch a aj fotí, bol za mladi dvorným fotografom Tublatanky a on bol teda zásadný rocker. Moji rodičia nemali s hudbou nič spoločné, mama chodila na klavír z povinnosti. Víťo je otcov brat, chodil vždy v rifľovej bunde a patril k tej tublatankovskej partii, občas prišiel s monoklom pod okom a bol z pohľadu dieťaťa veľký frajer. Takže počúval som v tom čase tých, čo som spomínal a ešte Petra Nagya a on (Víťo) mi dal k nejakému sviatku kazetu, kde na jednej strane bol Nagy, Chráň si chráň a tieto veci, a na druhej strane Tublatanka. Čo chýbalo do konca, dohral Tublatankou. Ich prvý album mám teda napočúvaný poriadne.
V tomto ste sa s Ozom teda našli.
Zároveň aj s Jurom mám presahy, lebo v podobnom veku nám starí rodičia doniesli kazetu Lojzo zo Starej tržnice, to bola akoby svetoznáma nahrávka a počul som počul ju takmer toľkokrát ako Tublatanku. A toto zase Juro veľa počúval. V rámci kapely máme tieto fundamenty.
Máte sa o čom rozprávať.
Áno, Anča, si drahá ako Volvo. Kúpim ti kilo lásky, máme čo preberať. Tak toto sú moje prvé kontakty. Ďalej si pamätám, že som si s fixkami bubnoval k tomu Nagyovi, ale to asi robia všetky deti. Moji rodičia nemali vzťah k hudbe, takže to u nás nešlo štýlom, že máš 6 a poď si vybrať nástroj a budeš na niečo chodiť. Naopak, mňa to nejako samého volalo, ale nie nejako osudovo, skôr to bolo, že ma to baví. V piatej triede som sa teda prihlásil na klavír, potom som chodil na bicie, potom na klarinet, prosím pekne. Vtedy sa rodičia jedinýkrát zapojili aktívnejšie do môjho hudobného života, aktívne ma začali odhovárať a želali si, aby som išiel radšej na gitaru. Musel som si vybrať čo v tej ZUŠ bolo, ten klarinet vyučovali a aj mi ho požičali.
To je zaujímavé, aj Majo Slávka chodil na klarinet. V ZUŠkách to bol pomerne rozšírený nástroj, pričom vo všeobecnosti nemá až také využitie.
Aj Štempel chodil. Nepamätám si už ako mi to napadlo, ale zháňal som k tomu aj nejaké kazety alebo CD, kde by sa klarinet vyskytoval.
On bol súčasťou big bandov, preto tá výchova tam dlhodobo bola, lebo big bandy nahrávali veľa populárnej hudby pre rozhlas, čiže smerovalo to k tomu vychovať hráčske súčiastky do orchestrov, ale presiahlo to až do 80. a 90. rokov, kde big bandy už dosť strácali význam, ale výchova pokračovala.
Neviem či si to neidealizuješ. Ja by som za tým videl skôr dychovky. Na tých ZUŠ sa to učilo všade, musíme na to pozerať aj inou optikou ako bratislavskou, aj po regiónoch toho bolo veľa a veľa z absolventov skončilo v dychovkách.
Môže byť. Mala som pocit, že tento dopyt vznikal skôr zo strany klasickej hudby a neskôr populárnej a jazzovej, ale asi máš pravdu, že dychovky to prebili.
No, a ku koncu základnej školy už boli prvé pokusy aj vytvoriť kapelu. Bola to vždy sranda a s týmto pocitom som sa od siedmej / ôsmej triedy po zvyšok života stále snažil mať nejakú kapelu.
Čo ste hrali s tou prvou kapelou?
Prvá kapela bola v zložení ja, Offo, ktorý hral neskôr v Appendixe na bicie a Michal Borguľa, brat Martina Borguľu, dnešného prominentného politika. Hrali sme v zložení synťák, kongá a rap a vychádzali sme z koreňov - čiastočne Scooter, čiastočne Queen. A teda aj nejaký vplyv Maduaru tam bol, musím povedať.
To sme v akom roku?
Boli sme siedmaci, to bol rok 1992-93, išli sme po tom, čo bolo vtedy v Brave. Vtedy ešte doznievali Guns’n’Roses, ale ešte to bolo pred nástupom grunge, ten nás chytil na prelome základnej a strednej a potom nás to samozrejme už zachvátilo. Mali sme jednu pesničku, volala sa Bumbaraka a spievalo sa dokola Bumbaraka kakaka bum bum.
To bol tvoj prvý text?
Nie, v tejto kompozícii som hral na synťák, ak si dobre pamätám. Potom sme išli na strednú a to sa už stretlo s nástupom grunge, Red Hot Chilli Peppers, Faith No More, a potom už sa sformoval Appendix.
A s Jurom si chodil na strednej do jednej triedy?
Áno. Chodili sme na Novohradskú, kde Dano vyučoval.
Aj ste ho nejako vnímali?
To uz ti ťažko poviem. V úzkom kontakte sme neboli. On pôsobil v IB programe (pozn. Medzinárodný vzdelávací program The International Baccalaureate).
On chvíľu učil programovanie a potom ho poverili založením IB programu. Dosť sa venoval kancelárskej práci, získaniu povolení z ministerstiev a už menej učil, viac sa venoval tomu IB, prijímali študentov, celé to formovali, už tam bolo viac riadiacej práce a bol aj zástupca riaditeľa do 1997, kedy odišiel študovať jazz do USA.
My sme končili na Novohradskej v 1999, tak sme sa tam prekrývali, ale na IB sme nechodili, takže nás ani neučil. Keby som mal hovoriť o stredoškolských vplyvoch z pedagogického zboru, tak naším formovateľom bol Rado Ambrózy. Úplne pôvodný spevák Vydrapenej bužírky, kým to ešte nebola Vydrapená bužírka punk systém. Vlastne Slavo Solovic s nimi robil, produkoval im demo, všetko je prepojené. Tak Rado, ktorý nás učil geografiu, sa zaujímal o svet a o život, a chcel to odovzdávať ďalej, čiže okrem premietania filmov nám predstavoval aj inú hudbu. Nosil nám rôzne veci ako Bolo nás jedenásť, čo ma nejako nezasiahlo, ale aj Methenyho a Deža Ursinyho. S ním som mal oveľa priamejší kontakt a potom cez neho aj na celú partiu okolo Federácie spoločenského hokeja, kde chodili na borovičkové výjazdy hrať.
Tohto si bol tiež súčasťou?
Bol som tam veľakrát, aj sme tam hrali, s Korbenmi aj s Appendixom a bol som tam aj s rodinou. Akcie boli aj viackrát za leto, boli srandovní, boli od nás aj o 10 rokov starší, veď Rado bol náš učiteľ. Je to proste iná generácia, aj Mišo Kaščák tam bol, stále bojovali o víťazstvo v tom hokeji a kto bude prezidentom. A hádky na život a na smrť, “a ja už nikdy”, “a slávnostné padnutie na zem”. Takže nejako sme prešli strednou školou, čo už bolo pod dojmom z inej hudby. Okrem toho počiatočného Red Hotu a Faith No More sa počúvalo aj Mr. Bungle, experimentálnejšie a náročnejšie veci, ktoré sme sa v nejakej podobe snažili hrať. Bola to už taká komplikovanejšia hudba, ale to bolo super, bolo to presne také stredoškolské hranie, ako má byť. Garáž, piatok večer, fľaše otvorené, nálada dobrá.
Krásne detstvo. Ako si sa dostal k písaniu? Toto je taká vec, cez ktorú ťa vníma oveľa viac ľudí, že si nositeľom posolstva kapely.
No to je asi zložitejšie, odmalička som si v nejakej podobe písal niečo, od ventilovania frustrácií, že mi niečo rodičia nedovolili, až po vážnejšie veci. A mal som pri tom vždy intenzívnejší pocit, ani nie že by ma to bavilo, ale tak nejako to bolo silné. V takejto nezáväznej podobe som sa tomu priebežne venoval a som ten typ, ktorý si píše na strednej škole denník. A potom som si ho písal roky a mám v pivnici odložené stovky strán. Textovanie ale neprichádzalo nejako samozrejme. Pred tou Bumbarakou sme mali ešte jeden pokus, to ani nebola kapela - bola tam pesnička ‘Prišli z Ameriky dve kazety erotiky’, ktorá pojednávala o tom, že do vtedy čerstvo slobodného Československa prišli tieto dve kazety, potom sa to premietalo vo filme a vzniklo okolo toho nejaké spoločenské vzrušenie. Nebol som autorom tohto textu, a ani som vtedy po ničom takom netúžil. Stredoškolské pokusy sa už viac hýbali týmto smerom, ale stále tam prispievali aj iní. Nemal som nejakú predstavu, že chcem niečo konkrétne povedať. No a potom sa to už odvíjalo tak, že ty si to už urobil dvakrát, urob to aj tretíkrát. Ku koncu strednej sa mi zamotali duševné procesy a to už som začal mať pocit, že týmto idem niekomu niečo povedať a teraz som narazil na žilu životnej múdrosti a pôjde to. Takže textovanie padlo na mňa a v Appendixe, keď sa po 10 rokoch existencie schyľovalo k albumu, väčšina textov už bola moja. A toto všetko sa dialo v angličtine.
Áno, Appendix bola ešte skupina, ktorá mala texty v angličtine.
Všetko to prešlo postupným vývojom. Appendix sme založili, keď sme boli prváci na strednej, prvé veci boli v slovenčine, nahrali sme si ich na kazetu u Jura v garáži. Potom som išiel na rok do Ameriky a po návrate sa to preklopilo do angličtiny. Keď skončil Appendix, tak sme si povedali, že ak máme niečo ešte vyskúšať, tak to poďme urobiť v slovenčine. Tak aj bolo.
Keď si sa vrátil z Ameriky, tak do tej istej triedy, kde bol Juro?
S Offom (bubeníkom) som bol spolužiak už aj na základnej. A už na základnej som bol 2 roky v Amerike a vypadol som z tej triedy. A potom teda aj na strednej.
A nemal si s tým problém, že si odišiel na tak dlho a vrátil si sa tu do tohto prostredia?
Keď sme išli prvýkrát, mal som problém, lebo som nehovoril jazykom, bolo to v 1991. Slovensko sa vtedy vôbec v ničom nepodobalo na Ameriku, čiže napríklad prvýkrát v americkom supermarkete som si zobral do ruky obrovské jablko ako ruky a úplne ma to zobralo. Druhý silný zážitok na ilustráciu mojich jazykových schopností, idem za rodičmi a hovorím im, pozrite, táto šunka sa volá ham! Takže ten prvý polrok, keď človek príde z úplne inej kultúry, ináč oblečený, v slovenskom tričku, je ťažký. Našťastie, tam kde som bol, boli zvyknutí na veľa cudzincov, a majú to vymyslené tak, aby im to uľahčili. A navyše dieťa rýchlo všetko nasaje. Takže to, čo som vtedy vnímal ako nekonečné a útrpné dni a počítanie krokov do školy, kde si sadnem a zase nebudem nič rozumieť, tak za pol roka je to preč a človek sa usadí. Čo je potom problém, je návrat. Pre zmenu do čerstvo rozpadnutého Československa. Zase všetko nové. A potom, keď sme mali ísť o pár rokov znovu, vyslovene som bol proti. Ale išiel som ešte na rok a mal som vtedy v hlave všelijaké tie pubertálne blbosti, ale povedal som si, že si tam nebudem zvykať. Aby ten návrat bol ľahší.
Zaujímavé. Toto ma vracia naspäť k Danovmu príbehu a jeho ceste do Ameriky. Človek nejako cíti, či sa tam chce zakoreňovať, alebo je tam len ako návštevník, ktorý si ide len niečo vziať a musí sa vrátiť. A Dano cítil dosť silno, že sa chce vrátiť a že má niečo urobiť tu. Ale boli tam s ním ďalší ľudia, ktorí tam išli na štipendium a po dvoch týždňoch sa začali zabývavať s tým, že sa nechcú vrátiť. Takže silný odpor alebo súhlas vnútri môže ukazovať na to, čo má človek urobiť, kde je jeho miesto.
Ten odpor sa dá zlomiť. Keď robíš šport a máš stanovenú nejakú hranicu, ktorú chceš prekonať, tak tiež ti telo aj všetko hovorí, kašli na to a choď domov pozerať telku. Keď máš silný dôvod to prekonať, tak to prekonáš.
No ale to už je ten druhý pocit, ktorý ti hovorí, ‘stojí to za to’!
Tak aby sme rozvrátili tvoj koncept, a je to téma, ktorá ma v posledných rokoch úplne fascinuje: konfrontácia človeka so situáciou, v ktorej sa necíti komfortne a ako rozoznať, kedy je správne zo situácie odísť a kedy práve naopak si povie, že to treba prekonať. Lebo sú to diametrálne odlišné prístupy. A ešte je tretí prístup, počkajme a ono sa to možno vyrieši samé. Čo tiež niekedy funguje.
Tomuto som sa venovala veľmi intenzívne v čase predtým, než som začala robiť to, čo robím teraz, čiže okolo tridsiatky. A zistila som, že každý človek si musí v sebe nájsť kompas. Zistiť, ktoré hlasy sú tie pomáhajúce, a ktoré sú tie, čo ti napovedajú zle a naučiť sa v tom vyznať. Keď sa mi to podarilo, tak som zistila, že sa viem dobre rozhodovať, pre mňa. Bez ohľadu na to, ako ten výsledok vyzerá v tom svete, dôležité je, aby som si zachovala svoju spokojnosť. Čiže zorientovať sa v hlasoch a prisúdiť im dôležitosť.
A podľa čoho to rozoznávaš?
Toto je veľmi subjektívna vec, lebo každý to má ináč poskladané, v detstve sa mu stali iné veci a ja napríklad poznám v sebe, že situácia je ťažká, ale cítim silný súhlas. A vtedy do toho idem. Keď ten súhlas je nalomený nejakou pochybnosťou, tak je to nie. A takto som ti to veľmi zjednodušene povedala, lebo ty sám sa musíš v sebe vyznať, ako sa ti veci zobrazujú a čomu chceš venovať pozornosť. Toto bola pre mňa jedna z najdôležitejších vecí, aby som vedela svoj vnútorný dialóg analyzovať a vedela sa rozhodovať. Lebo to sú ťažké situácie a idú jedna za druhou, stále si na hranici neistoty a rozhodovania.
No len pracujeme v situácii, keď máš internalizované jednotlivé hlasy. Len v naozajstnom živote ti prichádzajú situácie, ktoré sú externalizované. Čiže vo vnútri seba s niečím bojuješ, ale potom ešte v reálnom svete máš situáciu, kde ti dvaja ľudia hovoria protichodný názor na jednu vec.
No ale v tom to je, tí ľudia vonku ti prehrávajú v realite ten tvoj vnútorný boj.
Je to možné, ale potom teda berieš iných ľudí len ako premietnutie niečoho svojho. Neviem, či to trochu neznevažuje ich autonómnu existenciu. Vychádzal by som z toho, že sú ľudia, čo sú aj sami o sebe a majú svoje názory a prejavy.
Teraz zachádzame do oblasti základného svetonázoru a necháme si to teda na inokedy, lebo je to zaujímavá téma. Tu sa totiž bijú tie dva svetonázory, že považuješ každú jednu osobu v tvojom okolí za autonómnu jednotku a pracuješ teda s názorom, že sme úplne oddelení, alebo nie. A z tohto vyplýva, že keď si za základ zoberieš jedno alebo druhé, tak prichádzaš k rozhodovaniu a k nástrojom rozhodovania úplne ináč.
Ja som teda za autonómiu jedincov. Ty si kde, aby sme si to podelili?
Veľmi dlho som bola v tomto tvojom názore a postupne som sa presunula na druhú stranu, lebo som zistila, že to je to, čo potrebujem, ako sa potrebujem pozerať na svet.
Takže to, že tu ja sedím a hovorím veci, ktoré hovorím, tak ich vlastne z tvojho pohľadu hovorím len ako odrazy toho, čo sa v tebe odohráva.
Áno.
Takže to nie je moja autonómna haluz, ale je to tvoja haluz, cezo mňa sa prejavujúca. Mám ja možnosť ju z môjho pohľadu ju skúmať, pomenúvať, a ju tu odprezentovať? Alebo tu sedím a hovorím to podľa tvojich zákonitostí tvojho vnútorného života?
Už vôbec to, že si tu a že sa po tých dlhých rokoch, čo sa poznáme, sa prvýkrát takto rozprávame, už to je vážne. Ja sa zaoberám len sebou, lebo ja sa nemôžem zaoberať tebou, ja neviem, čo sa v tebe odohráva, nemám to ako vedieť.
Takže sa nám to skomplikovalo.
Áno, je to komplikované a myslím, že by sme sa mohli vrátiť k hudbe.
Toto bolo duchovné okienko. Naspäť k Michalovi Davidovi. Dávej, ber, Shina, neboj sa toho.
No keď už ho tu máme, tak keď sa ti v živote zjaví Michal David veľmi intenzívne a musíš sa ním zaoberať...
Ľudia, ktorí s ním pracujú z toho nášho prostredia ho chvália, že je veľmi fajn.
S týmto názorom nemám žiadny problém.
Skúmať podstatu bytia je veľmi fajn, ale neviem koľko tu na to máme času.
Veď to kľudne môžeme vystrihnúť.
No pardon!
Ok, vráťme sa teda k skúmaniu minulosti ešte na chvíľu. Pokúšam sa tu dať dokopy nejaké informácie, ktoré som predtým nevedela, aj o tebe, a človek má tendenciu reagovať úplne z iných základov, keď má neúplné informácie.
Čo z toho, čo som ti hovoril ma dalo do iného svetla?
Aj to čo si hovoril o detstve a aj o tvojich amerických peripetiách, mi pomohlo pochopiť napríklad ako došlo k tvojmu písaniu v angličtine a neskôr v slovenčine. Takže môžeme sa posunúť v čase na rozhranie konca Appendixu a začiatku Korben Dallas. Tam niekde sme sa pretli, začala som vás vnímať ako kapelu, dostala sa ku mne nahrávka, počúvala som to a na základe toho som sa stretla s Jurom, mali sme dlhší rozhovor, ale nenastala spolupráca. Potom sa udiali nejaké veci, odišiel bubeník, Appendix skončil a ako sa to potom premostilo?
To si pekne nazvala, to odmietnutie vydať album, že nenastala spolupráca. Žiadna trauma ale nezostala, mala si to aj racionálne odôvodnené, pamätám si tie argumenty a je to v pohode.
Nepamätám si vôbec, že by som povedala nejaké zásadné nie, zaujímavé je, ako si to tam ten rozum organizuje. Ale mali ste tam väčšinu pesničiek v angličtine a ja som v tých rokoch naozaj veľmi visela na tom, že vydávam, no skrátka, že chcem podporovať kapely, ktoré spievajú po slovensky, lebo som mala pocit, že je to dôležité. A vtedy som nepripúšťala výnimky.
To nebola výčitka.
To ani tak neberiem, skôr sa snažím spomenúť si na to. To bol rok asi 2008?
Nie, vtedy sa Appendix už rozpadol, takže to muselo byť skôr, tak 2007. Nakoniec to vydala Hevhetia, tam vyšli potom aj Pekné cesty.
V Appendixe som ale cítila silný potenciál a nezobrala som to zrejme len kvôli tomu jazyku. Ako ste teda prešli z Appendixu do Korben Dallas.
Pre mňa to bolo strašne dôležitá kapela, životne. To, že z Offom som bol od malého decka, cez základnú a potom aj spolu s Jurom aj cez strednú, všetko veľmi formatívne roky a zážitky, a všetci sme mali aj rôzne turbulentné, rodinné udalosti, takže to bola pre nás taká...
Terapia.
To ani nie, ale to zázemie kapely pre mňa bolo extrémne dôležité. Keď došlo k rozpadu, bol som z toho dosť zdrvený. V nejakom bode by mi bolo jedno či hráme Scooter alebo Guns and Roses alebo Zappu, ale viac išlo o to byť súčasťou tej kapely. Došlo k nejakému opotrebovaniu časom, spätne hodnotiac, a stále sme kamaráti, stretávame sa s deťmi, ale Offo mal v jednom čase pocit, že to nie je dobré, čo sa tu deje a chce robiť niečo iné. Tak sme to rozpustili, lebo sme to mali zadefinované, že Appendix je to, čo sme spolu robili od trinástich a teraz keď máme 28, tak už polku života sme v tom prežili. Nebola možnosť, že jeden teraz odíde a príde namiesto neho niekto druhý. Tak to skončilo a potom sme sa s Jurom len tak ponevierali rok, dva, s tým, že skúsme niečo robiť. Čo to ale malo byť, nebolo vôbec jasné. Tak sme nanovo začali skúšať, začal som písať slovenské texty, proces skladania sa zásadne zmenil, lebo v Appendixe bolo všetko vydžemované. Celá metóda spočívala v tom, že sa veľa, veľa džemovalo, až sme z toho veľmi prácne vydolovali ten diamant, alebo čo už to bolo. S Jurom sme začali robiť normálne autorské pesničky. Ani sme nemali garáž, ani bubeníka, takže prvé veci sme robili vo dvojici. Potom sme začali hľadať bubeníka, ale to trvalo veľmi dlho. Prvé demo Korbenov nahrával Emil Frátrik, ale nie ako člen skupiny, ale normálne sme ho pozvali, že dobrý deň, teší nás, pane, prosím tu nám nahrajte. On si sadol za bicie a my sme pozerali, ako je toto možné, potom sa zase zbalil do auta a odišiel a bolo. Skúšali sme teda hľadať bubeníka pre nás a v tom veku už je to problém, lebo vysoká je za nami, naši rovesníci už mali rodiny, a už zďaleka to nie je ako na strednej, že máš toľko času. Každý to má nejako zariadené a buď sa venuješ hudbe a máš nejaké fixné angažmá alebo niečo rozbehnuté. A nie že teraz nejakí dvaja náhodní chlapci z ulice ťa idú volať hrať. Určite to bolo iné ako dnes. Keby sa niečo stalo teraz a Juro by si chcel dať dokopy kapelu, tak za polhodinu ju má a ešte sa mu tam budú biť, kto v nej bude. Takže sme skúšali, ale bolo to v rovine, že “ten má taký kšeft a ten má iný a my mu nevieme nič ponúknuť”, lebo náš kšeft je, že “poďme skúsiť urobiť pár pesničiek”. Nebolo to nič moc atraktívne, lebo profesionál si zoberie, tu máš 12 pesničiek, tu je 10 zabookovaných termínov, ty dostaneš svojich 200 na ruku a vidíme sa na zvukovke. Čiže takto to nebolo a zakladať kapelu ako spoločenstvo ľudí, ktorí sú ochotní spolu skúšať a iba tak sa motkať, to je zložité, keď to nepríde samé. A potom ako úplny zázrak sa zjavil Ozo.
Ako sa zjavil?
Myslím, že to bol Marián Jaslovský, ktorý v poslednej fáze Appendixu hral, a ten povedal, že skúste Oza z Tu v dome, ten je fajn. Vtedy som videl Tu v dome dokopy tak dvakrát. Fantastické, mám to rád, obrovská škoda, že sa s tým nič nedeje, snáď sa to ešte vráti, kto vie. Mne ale vôbec vtedy nenapadlo, že Ozo by mohol byť ten náš bubeník. Lebo my sme sa chystali na nejakú rockovú vec a Ozo tam, v rámci toho, aké sú tam nástroje, ako to je celé poskladané, hral špajličkami, ťuky ťuky. Ale utkvelo mi, že Dano Salontay niekedy povedal, že keby chcel hrať s nejakým bubeníkom, tak je to Ozo. Takýto výrok niekde zaznel a ten sa mi potom vyplavil na povrch a hovorím si, Jaslo to hovorí, Dano to hovorí, tak skúsme to teda. Tak som mu napísal, že dobrý deň pán Guttler, máme skupinu a pár pesničiek, môžem vám ich poslať, mali by ste záujem sa niekedy stretnúť? A poslal som mu teda to demo s Emilom a Ozo hneď odpísal, že super, páči sa mi to, stretnime sa. Tak sme si prenajali skúšobňu na Trnavskom mýte, ako končila Mýtna, tam boli skúšobne v suteréne, stretli sme sa, potriasli sme si pravicami a že tykajme si. Začali sme hrať, a keď budú naše deti točiť film pre školskú besiedku o našej skupine, tak tam bude scéna, kde sa chytili gitary a hneď od prvého akordu to išlo. Naozaj to bolo tak. Začali sme teda hrať a hneď sme zistili, že wow, veď on je normálny rockový bubeník, tu sa nemusí držať spiatky a môže to vybaliť. Tak sme to postupne rozbehli, párkrát sme ešte hrali na Trnavskom a potom sme našli skúšobňu, kde potom bolo aj Tu v dome. A je to teda zázrak nájsť v takom pokročilom veku človeka, s ktorým sme si ľudsky sadli a tak fantasticky hrá.
A to je Ozo od vás ešte starší.
Duchom je veľmi mladý.
To hej, ale ako sme sa bavili o tom, že po tridsiatke sú už ľudia veľmi zasekaní vo svojich rolách, povolaniach, rodine a Ozo, on bol vždy veľmi volný duch a ním aj zostal.
Takže základná zostava bola a potom podobným spôsobom sme stiahli Ľuba Petrušku a stal sa členom kapely. Keď sme nahrávali prvý album, mali sme predstavu, že to nahráme naživo a vedeli sme, že Juro to neuhrá na tých gitarách a potrebujeme niekoho, kto nám pomôže. A zároveň niekoho, kto by to vedel aj nejako sprodukovať alebo spoluprodukovať. Mali sme takú hmlistú predstavu, že čo vlastne chceme a kto má čo robiť. Tak sa zase napísal mail...
Tvoje povestné maily.
Ľubovi možno písal aj Juro, už neviem. S ním sme sa aspoň trochu poznali, Appendix hral párkrát s Chiki liki tua, ale on teda nemal na nás žiadnu spomienku. Vypočul si to, povedal, že skúsme a veľmi podobným štýlom, išiel som preňho na stanicu. A tu som si predstavoval druhú filmovú scénu, ako vystupuje z toho vlaku a ja mu beriem kufor z ruky... To sa nepodarilo. Ale podarilo sa nám stretnúť, išli sme do skúšobne a je to tam. Neviem koľko má človek pridelených zázrakov v živote. Podľa tvojej teórie, že ťa podvedomie odmeňuje za správne kroky, tak ich môžeš mať veľa. Ale v mojom svete, kde sa dejú náhodné šialenosti, tak toto je vzácnosť.
Toto sú tiež vysoko zaujímavé veci, že sa tak blížiš k bodu zlomu, a ty vôbec netušíš, ešte pár minút predtým, že nastane tvoj životný zlom, po ktorom už pôjde všetko ináč. Vieš, že sa ide niečo udiať, že sa ideš s niekým stretnúť, alebo niečo má prebehnúť a zrazu o nejakých 15 minút neskôr, si v novom živote a vidíš, že sa udialo niečo neuveriteľné, čo by si si ani nevedel predstaviť. To znamená, že keď prišiel Ozo, začali ste spolu skladať pesničky na Pekné cesty, či už existovali a len sa pridal ako inštrumentalista, alebo bol tým človekom, ktorý bol dôležitý v tom ako zneli?
Z toho pôvodného dema, čo sme točili s Emilom, sú nakoniec na Pekných cestách 2-3 veci. Čiže mali sme pár základných vecí, začali sme skúšať, bolo to asi vo februári 2010, a potom v roku 2011 na jar, po roku spoločného fungovania, sme nahrali album. Potom sa to dosť naťahovalo a Pekné cesty nakoniec vyšli v decembri 2011. Čiže, skoro dva roky po Ozovom príchode do kapely. A myslím, že aj názov skupiny sme vymysleli, až keď bol Ozo prítomný, lebo predtým sme žiadny názov kapely nepotrebovali, lebo načo, veď sme nikde nešli hrať a nič nevydávali.
Teraz teda prejdeme na prechod ďalších dvoch hrdinov cez vašu skupinu, prvým z nich je Andrej Šeban. Skôr ako prišiel do Slnka sám, tak sa už predtým objavoval v istej roli viacerým našim interpretom a plietol sa im do hudobného života, nechtiac. A u vás to bola nie malá rola.
Ja som fičal absolútnym spôsobom aj na Free Faces aj na Bezvetrí, aj na CD, ktoré bolo vložené v akomsi PC revue. Všetku Andrejovu tvorbu som mal zmáknutú, lebo on na konci 90. rokov hral úplne všade. S Petrom Lipom, comeback Demikátu bol vtedy a ďalšie veci, a my ako stredoškoláci sme na všetkých tých akciách boli. Bol som snáď na pätnástich koncertoch Free Faces. A chodil som na koncerty a jammy do jednej krčmy pri zimáku, Hystéria sa tuším volala. Vychádzal som z toho, že som ho uznával, aj rešpektoval, a spolu s Vargom to boli zásadné osobnosti nášho dospievania a ranej mladosti. No a po vydaní Pekných ciest a predtým, než sme začali mať viac ľudí na koncertoch, nás oslovilo Rádio_FM, či nezahráme v Pohode_FM. A keďže vždy trvali na tom, že musí byť nejaké výnimočné spojenie s niekým, a my sme vládali a boli sme pri chuti, hovoríme si, napíšme mail! Ale mali sme aj referenciu, že Andrej buď sa niekde mihol na nejakom našom koncerte, alebo počul CD, skrátka, eviduje nás a dokonca, že je to ok. Tak sme ho oslovili a on v tom čase nemal nič závažné a súhlasil, ale s podmienkou, že sa bude skúšať, nie že príde len zasólovať na koncert. Skúšalo sa teda, bolo to extrémne zaujímavé a poučné tým, že on nad hudbou veľa rozmýšľa a je nesmierne inteligentný, tak to má celé ešte aj povahu prednášky. Keď si z toho niečo vyberieš, tak je to naozaj prínosné. Bola to teda pre nás zaujímavá príležitosť typu stretnutie s velikánom, s niekým koho sme poznali odmalička. Aj Ľubo bol v niečom podobný, pretože napriek tomu, že je náš rovesník, tak predsa len Chiki sme zažili x-krát na obrovských koncertoch, kde sú tisíce ľudí a on je tam ten najväčší frajer, do pol pása vyzlečený. Ale Andrej, keďže je ešte aj generačne ďalej, tak to bolo znásobené. Takže skúšali sme. Prebehol koncert, ktorý bol fantastický, mám na to osobne super spomienky aj napriek veľkému stresu, lebo mohli sme pokaziť to hranie, ale ešte to bolo aj v rádiu. A prvýkrát sme asi zažili, že nejaká sála bola naplnená až tak, že sa tam aj ľudia nezmestili. Čo bola pre nás nová skúsenosť, lebo v Appendixe na strednej prišli na nás naši spolužiaci, a tu máme zrazu 31, sme v rozhlase a množstvo cudzích ľudí prišlo na náš koncert. Andrej potom identifikoval veľmi jasne Jurov talent, čo nie je až také zložité, a dal mu aj nejaké rady ako ďalej s tým spevom, a poslal ho k Lukrécii Bílkovej na hodiny. Ešte sme potom boli trochu v takom vlažnom kontakte, a uvažovalo sa, či ešte bude niečo ďalej a zdalo sa mi, že aj on vyhodnotil, že ten koncert bol fajn. A ďalej tá debata potom išla, že každý má iné predstavy, ako to má všetko byť.
Tak s Andrejom je to po tejto stránke náročné, lebo má veľmi konkrétne predstavy ako majú veci byť. Videla som tak z diaľky a počula z rozprávania jeho rôzne snahy formovať muzikantov, ktorí si to samozrejme vyžiadali. Pre takú kapelu ako ste vy, by ani nebolo dobré, aby ste zotrvávali veľmi dlho v jeho blízkosti. Jeho predstavy sú naozaj veľmi konkrétne a veľmi trvá na tom, aby sa naplnili nejakým spôsobom.
Toto je presný opis.
Ale vaše pretnutie je super, lebo jeho stretnúť v istom bode je záležitosť, ktorá ťa pootočí celého.
Zároveň je dobré si uvedomiť, aké sú limity veľmi charizmatických osobností. Naučiť sa dávať si pozor pri tom procese nejakej snahy niekoho formovať alebo producentsky tvarovať. A teraz sa veľkým oblúkom vraciame aj k našej prvej téme, a to je, že tá výzva je taká veľká a cítim sa nepríjemne a hovorí mi to, že mám utiecť alebo to mám prekonať. Niekedy aj utiecť je dobré.
Tak rovno vhupneme do ďalšej výzvy a to je Eddie Stevens, ktorého formovaním som si aj ja prešla, niekoľko rokov predtým, ako ste si tým prešli vy. To už sme spolu neboli, naše pekné cesty sa rozišli, síce nie úplne, ale už som vaše dobrodružstvo nevnímala tak nablízko.. Tak by som veľmi rada od teba počula, ako to vzniklo. Samozrejme, poslal si mail, dobrý deň...Takže ako ste to prežili? Lebo toto je ďalšia charizmatická bytosť, do ktorej blízkosti keď sa dostaneš, tak ťa začne okamžite formovať svojím spôsobom a nie je ľahké z toho uniknúť. S takouto vecou sa musíš vysporiadať priamou konfrontáciou. Utekať nepomôže, treba sa vybrať cez to mínové pole a prejsť ním.
Je to tak. Môj život je plný nejakých udalostí, ale povedal by som, že ten pol rok, kedy sa toto plánovalo, alebo dialo, 70 percent mojej mentálnej kapacity bolo venované tomu, že pokúsiť sa vyhodnotiť, čo sa to vlastne deje. Na druhej strane som si hovoril, že to sa mi nedeje až tak často, že je to predo mňa postavené tak, že si to potrebujem zo všetkých strán obzrieť, že čo za čudo pristálo z vesmíru na prahu mojich dverí. A dobre sa pýtaš, lebo sú tam veľké presahy s tou prvou skúsenosťou. Je to geniálny človek, extrémne inteligentný.
U obidvoch je inteligencia veľmi dôležitá. Väčšinou keď stretneš geniálnych muzikantov, tak sú geniálni čo sa týka hudby, a nechcem povedať, že nie sú inteligentní, ale títo dvaja zrovna majú v tom mozgu ešte niečo pridané. Alebo niečo ináč zapojené, alebo spojazdnené časti mozgu naviac. Ako sa povie, že génius má niekde pridané a niekde ubrané, tak títo majú ešte pridané.
Edo má ešte neuveriteľnú pracovnú disciplínu. Takže bolo treba spracovávať, čo tam bolo videné a zažité. A to už sme našťastie vtedy mali za sebou skúsenosť s orchestrom, čo bol úplne nový vesmír, úplne noví ľudia. A teda musíš rozmýšľať, je to v poriadku, nie je to v poriadku, pokiaľ je to ešte v poriadku. Je super si striedať v rámci tej hudobnej kariéry, alebo aj v živote, takéto okamihy s vydýchnutiami a zastaveniami. Lebo je to v niečom ako box. Nastúpiš tam, zápasíš a potom vyjdeš dobitý, ale poučený. Bolo to s Edom fajn, išlo to v podstate hladko, nestal sa žiadny zádrhel, všetci sme vedeli, ako sme na tom s časom. Pre veľa ľudí je ten výsledok zaujímavý a mnohí aj zmenili asi názor: to som si o vás nemyslel, myslel som si, že vy ste tí sladkí pesničkári. Bol to iný typ práce, prvýkrát som v štúdiu hral z nôt, a nebolo to také ľahké a pribudli nám vokalistky, ktoré sú s nami dodnes. Rozšírila sa zase definícia toho, že čo je Korben Dallas, alebo čo sme my individuálni ľudia, ktorí hrajú na nástroje.
Takže čo teda, chcel si utiecť a neutiekol si.
No vidím, že sa ma vážne pýtaš a neuspokojí ťa, keď ti poviem, že to bolo vo finále fajn.
Mňa to naozaj zaujíma, tiež som si tým prešla a bolo to pre mňa extrémne náročné obdobie, keď sme vydávali Moruše Jany Kirschner a Eddie bol ústredná postava toho celého. To nebola Jana, ona bola tiež v stave, že s Eddiem si tým prechádzala rovnako ako ja alebo ty a rovnako dostávala naložené a bolo vidno, že tiež to spracúva v behu udalostí. Takže nepýtam sa ťa to len tak.
V obidvoch týchto prípadoch som bol v nejakom bode v štádiu, či nemám predať nástroj a venovať sa rybárčeniu. Z dôvodu vlastnej neistoty. Nikto ti predsa nič nerobí, len sám si to vieš urobiť, že si neveríš. Alebo z dôvodu sebareflexie. To sú dve možnosti ako sa na to pozrieť. Takže či to bolo nasvietenie tej situácie, a vyvstala ti otázka, čo ty tu robíš, alebo to bolo len pomenovanie toho, že mám v živote nejaké veci, kde teda to sebavedomie je také aké je a keď zrazu sa niečo udeje, tak som schopný sa spochybniť, či je to tá správna cesta. Vo finále ale tú basgitaru stále mám a dopadlo to dobre, buď nedostatkom sebareflexie, alebo...Najväčší problém vlastne bol, že som do toho išiel s úplne inými očakávaniami ako bolo to, čo sa potom začalo diať. Keby som mal od začiatku viac ujasnené, aký bude proces, že on nám naservíruje veľmi konkrétnu predstavu, čo každý z nás bude presne robiť a neexistuje alternatíva, asi by som sa na to lepšie psychicky pripravil. A možno som to len zle pochopil po tej úvodnej komunikácii, čakal som, že pôjdeme do niečoho viac experimentálneho, že to bude uvoľnenejšie a že tam bude možnosť si hľadať svoje miesto v tom celom. Toto bol armádny dril, úplne regulérny, musel si mať svoju disciplínu, úplne presne dodržiavať časové požiadavky, a umeleckejšie založený muzikant by z toho ušiel. Ja mám v sebe aj tento armádny rozmer a tým, že to mám aj v práci, tak si viem povedať, že dobre teraz je to takto a idem. Ľahšie by sa mi to znášalo, keby som od začiatku vedel, že takýto bude ten systém.
Lenže tá skúška spočíva práve v tom, že ty ideš s nejakými očakávaniami do niečoho a ono ťa to totálne rozseká, lebo očakávania sú mylné a práve preto do toho vôjdeš ako do pasce. Keby si vedel, čo tá skúška obsahuje, tak by si tam neliezol, lebo by si si povedal, že toto nepotrebujem. A dozvieš sa, že práve toto si potreboval. A všetci sme to potrebovali a preto sme tam vliezli a dostali každý svoje.
Je úplne v poriadku sa rozhodovať na základe racionálnych argumentov a vyhodnotiť si dopredu, čo chcem alebo nechcem absolvovať, ale zároveň aj fandím tomu, že toto je tá najväčšia vlastnosť človeka, že v tej situácii, v ktorej sa ocitne, sa dokáže zorientovať. V štúdiu je ale veľmi málo času si začať toto v sebe riešiť.
Všetko sa deje naraz a veľmi intenzívne.
Stres je pomerne veľký, jedenkrát to nedáš, druhýkrát to nedáš, ľudia už na teba čakajú, eurá cinkajú. Deje sa to v situácii, keď na to spracovanie nie je čas a musíš byť sústredený. Nemôžeš si dovoliť sa zosypať, lebo kto to potom urobí, čo ty tam máš urobiť. Zhrnul by som to tak, že ak máme urobiť niečo iné a vykročiť z komfortnej zóny, tak musíme byť vystavení niečomu, na čo nie sme zvyknutí a pripravení a toto bol ten prípad.
Ako teda vnímaš súčasnú situáciu v hudbe, a teda situáciu aj vašej kapely. Čo by sa mohlo diať ďalej? To je ďalšia vec, ktorá nám pristála na prahu dverí, s ktorou sme nerátali. Vy ste tiež mali naplánované turné s Anetou Langerovou a chceli ste ďalej rozvinúť to, čo ste s ňou začali robiť. Stoplo sa to na niekoľkokrát. Ako to celé teraz vnímaš? Zastavilo vás to a nebudete v tom pokračovať, alebo len čakáte na vhodnejšie podmienky?
Toto bola zaujímavá škola v tom, že ja napriek tomu, že sme dlho hrali relatívne málo a nehrali sme nejaké veľké koncerty, tak som si vytvoril takú latentnú závislosť na koncertovaní, naozaj to mám rád. Celé to okolo, aj hranie, aj cestovanie, aj pumpy, sranda, kamaráti. To sa nezmenilo ani teraz, keď mám už rodinu. Aj pre tie chemikálie, ktoré sa vyplavujú pri tom do mozgu. Čiže vôbec som si nevedel predstaviť, že pol roka by sme nehrali, to sa mi zdalo dosť sureálne. To by som sa išiel prihlásiť ako dobrovoĺník, ako druhá basgitara do...
Polemicu! K tým, čo hrajú najviac.
Hocikde. Tak to prišlo a zistil som, že sa to dá, a nehrá sa, čo už. Ani to som si nevedel predstaviť, že deti budú 4 mesiace doma. V byte všetci nakope, prisahal by som, že sa zbláznime. Veľa vecí, čo sme si ani len nevedeli predstaviť, zrazu boli tu. Čo už horšie sa môže stať? Že tak ako sa nehralo doteraz, tak sa nebude hrať aj naďalej. Ak sa hrávať bude, tak je možné, že všetko bude nanovo zadefinované. Buď tak celkovo, že bude oveľa menej ľudí chodiť na koncerty alebo sa inak správať. Je možné, že to iba prehádže vzťahy, že sa nebude chodiť na nás, ale iba na, čo ja viem, klasickú hudbu. Ale kým to hranie bude možné, tak som sa zmieril s tým, že aj keby sme hrali znova len pre tých 20 ľudí, tak to budeme robiť. Aj kvôli tým všetkým veciam okolo a vtedy je jedno, či tam tých ľudí je dvadsať alebo dvetisíc. Samozrejme, keď ich je viac, zostane viac na pivo a môže ti niekto nosiť kombo. Je to pohodlnejšie. Ale dokonca v tých intímnejších situáciách môže zážitok z hrania byť intenzívnejší. Takže budeme to ďalej robiť a máme výhodu, že sa nemusíme stresovať, koľko peňazí z toho bude. Projekt s Anetou je nateraz úplne mimo, lebo ona medzičasom vydala svoj vlastný album, s ktorým tiež nemohla hrať. Takže bude mesiace až roky dobiehať, aby si prešla Česko s novým albumom. Vedeli sme vtedy, že sa to musí stihnúť v nejakom čase, lebo ona sa hýbe ďalej, to nevyšlo. Ale máme s ňou ten vzťah už viac rokov, vždy keď sa vidíme niekde na festivale, tak sa zabavíme, keď môže tak pribehne na pódium a zaspieva s nami. Toto je druh spolupráce, ktorú hodnotím úplne plusovo, aj na emotívnej úrovni. Dáva to menej podnetov pre intelektuálnu reflexiu po večeroch, v zmysle, čo mi tá Aneta asi chcela povedať tým, že…
Tak to sú dary, ktoré si užívaš a potom zase príde mínové pole.
Ona je super a tiež je veľmi chytrá. A myslím si, že v tomto sú hudobníci vo väčšinovej populácii podceňovaní, lebo veľa z tých špičkových sú bystrí ľudia a mohli by mnohí z nich riadiť korporácie a robiť bez problémov aj iné veľké veci. No a s Anetou je tam navyše emócia príjemnosti, keď sme spolu. A v jej kapele je Dorka Bárová, s ktorou sme s chalanmi mali formáciu Tugriki. Tak tam je to tak prepletené, že ak ten čas príde, tak si povieme, či ideme niečo ďalej robiť spolu. Teraz ide o to, že my sami o sebe si musíme povedať, ako ďalej. Máme pár vecí nahraných z tejto lockdownovej éry, asi by sme to chceli dotiahnuť na celý album. A potom uvidíme. Klasické predkoronové plánovanie by bolo jasné, vydá sa album, urobí sa turné, jesenné, jarné.
Teraz to nemá žiadnu logiku.
Tak sa to vydá a niečo sa udeje. Viem, že ty dlho razíš tú teóriu, že muzikant sa má odstrihnúť od civilného života a má sa naplno venovať hudbe.
Vidíš, spomenula som si, čo som sa ťa chcela spýtať a to bude aj taká bodka za rozhovorom. My sme sa o týchto veciach bavili, ako byť profesionálnym muzikantom a všetko to okolo. A teda táto pandémia mi tiež nadelila, lebo keď to začalo, tak som si predstavila, že všetci tí ľudia, ktorým som k tomu napomáhala, tak mi to otrieskajú o hlavu, že sú nezamestnaní. A spomínam si aj na našu krátku písomnú výmenu, keď ste zakladali Denník N. Napísal si mi, prepáč, nejdem naplno do toho rock and rollu, lebo je tu dôležitá vec, ktorú musím urobiť. Keď teraz vidím, kam to celé zašlo, a ja sama som čitateľom Denníka N, tak si hovorím, že som si fakt nevedela predstaviť, kam sa uberáš tým rozhodnutím vtedy. Čiže vtedy som si len tak pre seba, a čo sa týka Jura už druhýkrát hovorila, že to je taká škoda, že táto kapela nechce ísť do toho naplno, to by bol úplny masaker. Oni sa proste chcú venovať niečomu inému, veď dobre. Veľakrát som si na to spomenula, že som v istých veciach úplne mimo, a je to v pohode, lebo mne to, ako som mimo, dobre slúži, ale nikomu inému by to asi neposlúžilo. A to je ten vnútorný kompas, o ktorom sme hovorili. Takže konečne otázka: ako ty hodnotíš toto tvoje rozhodnutie? Prinieslo ti satisfakciu, ktorú si si predstavoval? A možno si si nič nepredstavoval.
V tej pracovnej oblasti môjho života, som si z nejakého dôvodu oveľa častejšie istý, ktorou cestou ísť, alebo ktorý je ten hlas, ktorý mi dobre radí. Tiež tam bolo nejaké mučivé rozhodovanie, potom tam bol nejaký sled externých okolností, ja som fanúšikom toho, že existuje externé prostredie. Ale potom, keď som sa ocitol v situácii, že som dal výpoveď, ľudia dali výpoveď a bolo jasné, že nastávava rozpad istej situácie a je tu zároveň potenciál, pocítil som zodpovednosť. Boli tu zrazu ľudia, ktorým som síce bez úmyslu ale predsa, svojím rozhodovaním ovplynil ich životy. A teda som niesol zodpovednosť za to, čo s nimi ďalej bude a tam som zrazu úplne jasne videl čo treba. A nie tak, že by som videl každú jednu vec, čo treba urobiť, ale, že sa do toho musí ísť, a že sa to musí rozbehnúť. A to, ako to dopadlo, je nad akékoľvek moje divoké očakávania. Zároveň som málokedy v živote zažil takú mieru neistoty a takú mieru ťaživosti. V porovnaní s tým, že Andrej tu niečo po mne chce alebo Eddie, to je nič. To sú veci, ktoré sú vybavené za pár týždňov, prebehnú koncerty, ideš domov a všetko je v poriadku. Ale toto je realita, s ktorou žiješ každý deň, mesiace, roky a nevieš ako to dopadne. A neviem to ani teraz, ale aspoň tú prvú časť, že som tých ľudí nesklamal, to si môžem odfajknúť. Už aj keby to zajtra celé zbankrotovalo, tak aspoň sa budem vedieť všetkým tým ľuďom pozrieť do očí a nebudem mať výčitky. Keby to zajtra skončilo, môžem si povedať, že to bol zmysluplný pokus, veci, ktoré sa urobili už sa neodstanú, a zostanú ako dobré veci, ktoré boli. Takže ani na milisekundu toto rozhodnutie neľutujem. Aj to, že Sme je nakoniec oslobodené, je perfektný výsledok nášho snaženia a paradoxne sa to stalo cez zradu, ale určite sme tomuto pomohli. Takže som v bode, kedy máme veľkú úspešnú firmu, a celkovo sloboda slova je na Slovensku v porovnaní so širším regiónom v úžasnom stave. A ešte aj čo sa týka tej politickej situácie, tak aj tá je v porovnaní so širším regiónom celkom v poriadku. Takže by som musel byť úplne na hlavu, keby som povedal, že niečo ľutujem.
No a v kombinácii s touto pandémiou, ktorá nám celé naše pôsobenie v hudbe oslabila, naozaj nie je čo ľutovať.
Aj keď moje formálne predpoklady viesť nejaké vydavateľstvo boli vtedy nulové, tak paradoxne mám oveľa menšie pochybnosti o tom čo robím, ako v hudbe. Takže toto je aj ten dôvod, prečo by som len veľmi ťažko urobil rozhodnutie venovať sa iba hudbe.
Perfektné, ďakujem ti za vysvetlenie. Veľmi si toto rozprávanie užívam, spájajú sa mi tieto informácie do celku a je to ako keď si 20 rokov neupratuješ pravidelne svoju izbičku, a vŕšia sa ti tam kôpky a vieš, že by to malo zapadnúť jedného dňa do police alebo do skrine a mali by ísť knihy ku knihám a šaty k šatám. Takže si to teraz ukladám a dáva mi to oveľa lepší zmysel ako doteraz.
A Slnku sme sa vôbec nevenovali.
Slnku sme sa ani nechceli venovať.
Nevadí, ale ja sa budem. A chcem ti poďakovať, keď už tu máme ten čas na reflexiu, lebo si myslím, že je to dôležité, čo si tu urobila.
Otázka znie, či som to robila ja. Povedzme, že bola som pri tom.
Otázka môže byť aj, či by sa to dialo bez teba. Veľa z toho asi nie, alebo určite nie. Mala by si v tom pokračovať, aj keď neviem akú budúcnosť má toto vydávanie na nosičoch, a ako to celé bude, netuším.
To ani ja.
Ale to, ako si hovorila o tom vnútornom kompase, tak ty tu už dlho funguješ ako ten kompas na hudobnej scéne. A keď som tak zarozmýšľal, čo je asi ten najväčší prínos Slnka pre nás, tak to je nielen to, že niekto vie ten výrobný proces, čo sa dá zvládnuť, ale že ty si funguješ ako ten kompas a strelkou ukazuješ na to, čo si treba vypočuť, čo stojí za to. Dôležité je, že je tu niekto, kto plní tú funkciu a vyselektuje z hudobného spektra, v ktorom sa dnes tak veľa deje, kvalitu. A myslím, že to aj nám veľmi pomohlo, že to na nás upriamilo pozornosť nejakej kritickej masy v čase, kedy sme to potrebovali.
To bolo vzájomné zázračné stretnutie.
A aj vnútorne nám to určite pomohlo v tom sebapotvrdení a ujasnení si, že to čo robíme, je v poriadku. To tam hralo úlohu, a my sme zrazu mohli mať pocit, že áno, zaslúžime si byť v tejto spoločnosti a prešlo to tým testom. Toto pôsobenie je dôležité pre celú spoločnosť a nebolo by ľahké to zreplikovať, lebo toto sa stáva nejakým zázrakom a sériou náhod, na to nie je žiadny zaručený recept. Vnímam vás ako teoretikov šoubiznisu hahaha aj keď nie so všetkými teóriami sa stotožňujem, to je v poriadku.
No teoretici možno, ale určite nie šoubiznisu.
Beriem to úplne vážne, keď Dano povie o niekom, že je dobrý bubeník a keď ty nám povieš niečo o našej tvorbe. A mám ešte viac takýchto orientačných bodov typu, že kapela má mať v názve miesto. Toto ma úplne fascinovalo a potom keď sa to stalo s Korben Dallas, že vznikli, ani sme si neuvedomovali, že ten Dallas tam nejakým spôsobom je, a to už si hovorím, kurník, oni asi naozaj majú pravdu! Neviem do akej miery si to uvedomujete, ale vy prezentujete tie teórie.
Tak niečo musíme hovoriť, keď sa pýtajú.
Keď si povedala, že Zrní je dobrá kapela, s ktorou by sme mohli ísť na turné, tak sme im zavolali a bolo to tak, išli sme na turné a nie jedno a mohli by sme ísť znovu a takto by som mohol ísť postupne a prebrať všetky teórie, ktoré sa stali praxou.
Hej, cítim, že všetky tie naše cesty sú poprepletané, aj keď sa to niekedy nezdá a možno v týchto rozhovoroch nájdeme ešte tie detaily, v ktorých sa to polámalo, preplietlo, kto sa kde premiestnil, kde čo vzniklo, kto bol pri tom. Niekedy niekto len jednu vetu povedal a zrazu sa začali diať veci. A dejú sa dodnes.
Autor rozhovoru: Shina
Prepis a editácia: Shina a Alexander Čerevka
Vznik prvej série podcastov Cesty Slnka z verejných zdrojov podporili Fond na podporu umenia a Bratislavský samosprávny kraj.