Napísať dobre hudbu je jedna vec, aby bola hrateľná je druhá

Sh: Vy dvaja ste sa stali na prahu 20. výročia Slnka súčasťou našej rodiny, takže využívam túto príležitosť a vyspovedám vás. Hneď na začiatku by som chcela vedieť, čo sa vám stalo v detstve, že ste sa rozhodli venovať sa hudbe. Volám to aj zlomový bod, kedy človek pochopí, že aha, asi sa budem hudbe venovať viac ako niečomu inému.

Richard: Pre mňa to bolo, keď ma dal otec na ZUŠku, takže som to mal ako povinnú výbavu aj s nejakými športami. A v detstve mi to bolo troška aj jedno. Pamätám si, že v desiatich som často búchal prstami do predmetov a robil akože bicie. Otec to v podstate zneužil, on si chcel kúpiť bubny a matka mu to nechcela dovoliť. Potom to zobral ako zámienku, že naučím Riška hrať a vtedy ma to strašne chytilo. Bavilo ma to a často som tam chodil hrať.

Sh: Kde ste mali tie bicie?

Richard: U neho v sklade. Bolo to za skriňami a doskami a naozaj tam bola výborná ozvena. Keď som tam hral, cítil som sa ako na veľkom štadióne.

Sh: A čo na to mama? Ako to prežila?

Richard: V pohode. Nebola úplne nadšená, lebo nástroje začali postupne pribúdať a to ju mierne vydesilo.

Sh: Mala prístup do skladu? Keby nemala, tak to nie je až také zlé.

Richard: Bohužiaľ, mala. Ale to preháňam. Samozrejme, nebrala to tragicky. Ale potom ju to začalo desiť, lebo som sa toho chytil a neskôr som sa cez bicie vrátil naspäť ku klavíru. Začalo ma baviť robiť si svoje veci. Tatino bol nadšený, lebo jeho to baví tiež a takto sme sa spojili proti matke.

Sh: Pokračuje aj teraz po rokoch toto spojenectvo?

Richard: No jasné, minulý rok sme si spravili štúdio v Senici na starom byte.

Sh: A ako pokračuje otcova kariéra? O tvojej mám aký-taký pojem.

Richard: Otec hráva, on má svoje kapely s kamarátmi, zabáva sa tým. S kamošmi z detstva si založil kapelu a učí ich hrať na nástroje.

Eva: Hm, neviem, ja nemám takúto bohatú rodinnú históriu. Nemala som veľký krúžkový balíček, lebo ja a športy, to úplne nikdy nešlo. Neviem spraviť ani kotrmelec. Chodila som na tanec a mala som pocit, že mi ide, ale nebolo to úplne tak. Doma sme mali klavír a do toho som tiež trieskala a potom ma naši dali na krúžok. Tam som začala chodiť, ale nebavilo ma hrať skladby z nôt a radšej som si začala vymýšľať svoje veci. Chodila som k super učiteľke, ktorá ma posunula. Priamo na ZUŠke sa učila aj skladba, tam som začala chodiť k profesorovi a to ma dosť chytilo. Potom som už vedela, že asi tomuto sa chcem venovať.

Sh: Keď ste skončili základné školy, došlo k nejakému rozhodovaniu, že čo ďalej? Ako ste to riešili?

Richard: Paradoxne, môj otec nechcel, aby som išiel na hudobnú školu, takže som išiel na hotelovú akadémiu.

Sh: Odbor? Kuchár-čašník?

Richard: Tam to bolo akoby všetko v jednom. Bolo to zaujímavé.

Sh: Čo si sa naučil?

Richard: Naučil som sa variť. Tri mesiace som bol v Nemecku na nejakej praxi, to bola celkom sranda, ale nechytilo ma to.

Sh: Takže z toho pochádza tvoje umelecké meno Boh Vajec?

Richard: Nie, to bolo oveľa neskôr.

Sh: Čiže po tom, čo si sa naučil variť, si objavil vajcia. To mi pripomína, ako sme hrávali s Mariánom Slávkom. On tiež pôvodne išiel na hotelovú akadémiu a mal myslím ten odbor kuchár-čašník. Jediné, čo vedel uvariť, keď sme boli na sústredení, boli vajíčka, s ničím iným sa nepochválil, ale tie vajíčka boli super.

Richard: Je možné, že tam vznikli počiatky s mojou prezývkou. Keď sme boli druháci, v rámci predmetu varenia sme vždy na konci polroka mali spraviť nejaké jedlo, ktoré komisia ohodnotila. Všetci spolužiaci robili marinované kurčatá s medovo horčicovou omáčkou. A my so spolužiakom sme zabudli na skúšky a nijako sme sa nepripravili. Spravili sme chleba vo vajci. Ostatní mali vymakané veci a my dva chleby vo vajci so syrom a dostali sme dvojku, takže fajn.

Sh: Dobre, a potom si skončil hotelovú školu a dostal si maturitu?

Eva: Úspešný absolvent.

Richard: Hej, dostal som maturitu a potom som mal taký rok, že som v podstate nič nerobil.

Sh: To ako vyzerá, keď nerobíš nič?

Richard: Chodil som po brigádach a podobne a nevedel som, do čoho pichnúť. Mali sme vtedy kapelu, ale to už bolo na hranici rozpadnutia a napadlo mi, že pôjdem študovať bicie, lenže na Slovensku, tuším, nie sú na to vysoké školy.

Sh: Myslím, že najbližšia je v Brne.

Richard: No, ja so ani nebol na takej jazzovej úrovni. Tak som dal zo srandy, že pôjdem na konzervatórium a tam ma to prestalo dosť rýchlo baviť. Zároveň som tam spoznal super profesorku na klavíri a tým, že som chodil na ZUŠke na klavír, celkom mi išlo čítanie nôt a ona ma v podstate motivovala, nech skúsim skladbu a odvtedy sa tomu venujem. Hrozne ma to chytilo a robím to odvtedy stále.

Sh: A robíš to komponovanie ako? Komponuješ na papieri?

Richard: Pri tvorbe svojich vecí alebo v rámci školy (HAMU) a klasickej hudby to robím na papier. No a na počítači v podstate.

Sh: Áno, tak som to myslela. Je to asi tým, že keď vidím hrať muzikantov, stále tam tie papiere lietajú, tak asi to v tom slovníku je, že papiere. Aj keď naposledy naše sláčikové kvarteto už bolo spolovice na iPadoch.

Richard: Hej, ale tá ostatná hudba vlastne nevzniká na papieri, keď to robíme spolu s Evou. A mňa osobne to veľmi baví, byť akoby na rôznych frontoch.

Sh: K tomu sa ešte vrátime. Teraz nám povie Eva, ako sa dostala cez pubertu.

Eva: Puberta, to bolo super, ja som sa v ôsmej triede na základnej škole rozhodovala, čo so mnou a nejako som sa nevedela rozhodnúť vôbec, či ísť na konzervu alebo gymnázium. Potom sme to super vymysleli a nakoniec som bola na oboch naraz, ale iba jeden rok. Inak by som sa asi zbláznila, keby som to takto robila dlhšie. Na konzervatóriu som bola na mimoriadnom štúdiu skladby, tam som mala jednu hodinu týždenne a do toho som bola na bilingválnom gymnáziu. Potom som si rýchlo uvedomila, že gymnázium úplne nezvládam a prešla som len na konzervatórium na denné štúdium.

Sh: Super, že si to mohla takto skúsiť.

Eva: Bolo to super. My sme o tom ani nevedeli, úplne náhodou sme sa dozvedeli, že sa tam dá poslať prihláška, lebo som sa tam hlásila z osmičky. Potom to bolo také zvláštne, aj prijímačky, nemala som skúšky z klavíra ani z teórie, iba pohovory na skladbu. Myslela som si, že normálne idem na štúdium a potom mi zavolali…Bolo to také, že vau, nevedeli sme o tejto možnosti. Dobre to dopadlo.

Sh: Vidíš, ako to vie život pekne zariadiť. Teraz si v ktorom ročníku?

Eva: V piatom.

Sh: A čo sa udialo za tých päť rokov, zmenilo ťa štúdium? Alebo si niekedy hovoríš, či si nemala na tom gympli vydržať?

Eva: Som strašne rada, že som nevydržala na gympli, lebo mi to dalo strašne veľa, no nie po tej študijnej stránke. Ako osobu ma to veľmi posunulo. Celkovo som nejako vyrástla. Čo sa týka tej skladby, teraz už komponujem iné veci. Teda stále vydávam zvuky.

Sh: Na to si tu na tomto svete, aby si vydávala zvuky.

Eva: Ďakujem. Ale tiež som mala také zvláštne obdobia, chvíľu som bola dosť rezignovaná a potom som zase tvorila. No a budúci pondelok nastupujem ešte na výšku na réžiu dokumentárneho filmu

Sh: To sa dá? Pekne.

Eva: Moji rodičia sa budú strašne tešiť. No dá sa to, ale uvidíme, či to budem úplne zvládať a stíhať, či ma neporazí. Tie školy sú celkom blízko VŠMU na Svoradovej.

Sh: Povedzte mi, ako došlo k spojeniu a vzniku God and Eve, ako sa to stalo? Potom sa ešte vrátime aj ku komponovaniu a k iným veciam.

Eva: To bola jedna z tých super vecí na konzerve, tam sme sa vlastne stretli.

Sh: Išli ste oproti sebe po chodbe a…

Eva: To radšej nebudeme hovoriť. Bolo to proti školskému poriadku. Práve som bola v puberte a boli sme na fyziológii hracieho aparátu. Taká prednáška, tam sme sa stretli a môžeme pokračovať ďalej.

Richard: Teraz ja poviem tú ťažšiu časť.

Eva: Tú, čo tak rád rozprávaš.

Richard: Áno, no následne sme sa dlho bavili a…

Eva: A potom sme spolu začali robiť veci.

Richard: Áno, a potom sme spolu začali robiť hudbu, lebo sme mali podobný vkus a už sme aj vedeli, čoho je ten druhý schopný a sme si povedali, že by to bola fajn kombinácia.

Eva: Veľmi ma posunul v tomto, lebo ja som chcela robiť neklasické. Celý život som písala len klasiku a za toto by som sa nejak hanbila a ani som to nikomu neukazovala. Potom zvyšok vlastne ušiel.

Sh: Koľko ubehlo času od tohto momentu, keď ste začali spolu tvoriť?

Richard: Rok aj pár mesiacov.

Eva: No, my sme vznikli asi v apríli 2020, ako sa začala pandémia.

Sh: To bol rýchly štart.

Eva: Na túto dobu.

Sh: Na túto dobu, ktorá je ešte akoby spomalená. Dobre, vy si vlastne stále zachovávate niekoľko kanálov, ktorými ide z vás hudba von, čiže jeden z tých kanálov je ten váš spoločný a potom každý robíte ešte komponovanie klasickej hudby. Skúste každý povedať, čomu sa venujete. Hlavne u Evy, lebo vidím, že dala tomu rýchlu odbočku, ale ešte sa tomu možno venuje. Kam smerujete v tom klasickom komponovaní. A ty Rišo, máš ešte iný projekt, skúste o tom.

Eva: Mne príde, že tá najväčšia rezignácia prišla v bode, ako sa začala pandémia, zrazu sa zrušili koncerty a už sa nič nedialo. Tam to tak voľne pomaličky vrelo a v tomto bode som už úplne stratila motiváciu čokoľvek písať, lebo nevidíš žiadne výsledky. A všetko bolo zatvorené.

Richard: A hlavne, čo z toho. Ľudia často napíšu veci, ktoré nie sú reálne.

Sh: To sa zistí až pri realizácii, že nie sú reálne?

Richard: Nie, to sa vidí hneď.

Eva: Dá sa vidieť hneď, mne vlastne Rišo veľmi sadol v klasickej hudbe, lebo ja som napísala jednu verziu skladby a potom som to posunula Rišovi, on mi to zinštrumentoval tak, aby to bolo reálne. Mám taký zvláštny vzťah k hudobnej teórii, že ma to úplne nebaví, nezaujíma…Prichádzam o strašne veľa vecí.

Richard: Hej, ty máš dobré nápady, ale v tamtej telke, keď človek píše hudbu aj pre nás a nástroje, tak je to vždy aj o tom, že musí presne vedieť.

Eva: Musíš akoby teoreticky vedieť hrať na každý nástroj.

Richard: A zároveň je to ešte komplikovanejšie v tom, že nie každý človek má rovnaké hranice. Čiže napísať nejakú komplexnú dobrú hudbu pre klasické obsadenie je dosť náročná cesta. A Eve sa s týmto moc nechcelo vyjsť von.

Eva: Ja mám rada všetko rýchlo hotové. Chcem sa posunúť ďalej a idem robiť niečo ďalšie.

Richard: Mňa to vždy štvalo, lebo to bol vždy super nápad, keď som na to pozrel.

Eva: No hej, ale veď som napísala aj dobré veci. Napríklad skladbu pre dvanásť rúk. Pre dva klavíre.

Richard: Na klavíri si vedela písať vždy, lebo to si hrala.

Eva: Hej, ja mám najväčší problém asi s písaním vecí pre väčšie obsadenia. Odmalička mám nejaký strach v podvedomí z veľkých projektov. To je ako v škôlke s Plačúcou ženou od Picassa. V škôlke som chodila na výtvarnú a mali sme namaľovať Plačúcu ženu. Dostali sme obrovský výkres a ja som tam celú hodinu sedela a nič som nerobila a bola som zdeptaná. Potom si pani učiteľka zavolala moju mamu do škôlky, či máme doma všetko v poriadku, že vyzerám taká utrápená. Mám asi stále strach z veľkých prázdnych papierov.

Sh: Ale podľa mňa je to dobré, možno to ani netreba popisovať, že to je strach. Treba to zobrať tak, že tou cestou nemáš ísť, a preto je to tam akoby zablokované. Buď ti život dá veľkú výzvu v tomto smere a ty sa budeš musieť prekonať, alebo tadiaľ vôbec netreba ísť a treba robiť iné veci, pre ktoré máš pootvárané dvere. Rišo, povedz nám teraz ty tvoj vzťah k veľkým papierom a prázdnym papierom.

Richard: Tiež nemám úplné skúsenosti s písaním pre nejaké naozaj veľké obsadenie.

Sh: Hej, ale ešte ste veľmi mladí.

Eva: Aj on môže napísať fakt dobré sláčikové kvarteto.

Richard: Dobre, to som rád. Aj som napísal sláčikové kvarteto, aj veselú hudbu.

Sh: Čo cítiš, kam smeruješ v tomto segmente tvojho tvorenia? Klasická hudba a kompozície, či ťa to stále baví, či ťa štúdium niekam posúva. Či tam vidíš pre seba nejaké uplatnenie, že toto by som fakt chcel robiť a aj vidím, že asi kadiaľ by som chcel ísť.

Richard: Nikdy som to úplne neriešil tak plánovačsky. Neviem, akoby som to vysvetlil, ale mňa to jednoducho baví. Chytilo ma to, samozrejme, že sú tam isté časti štúdia, ktoré ma až tak nezaujímajú, to je normálne, ale hrozne ma baví ten prísun nových informácií a to, že sa môžem zabávať. Lebo mňa naozaj baví tvoriť hudbu, a tým, že mám možnosť využívať na to aj iné telesá a naučiť sa niečo nové, je to pre mňa super. Čiže nerozmýšľam nikdy nad tým, že, aha, toto je moja cesta v klasike, alebo že toto pôjdem tam, takto…Skôr som taký, že super, tu robím toto. A potom to môžem následne využívať v ďalších iných typoch hudby. Dá sa to prepájať a človeka to núti aj inak rozmýšľať nad hudbou a to je proste sranda.

Sh: A máš teda k dispozícií telesá, ktoré ti zahrajú tú hudbu?

Richard: Dobrá otázka, áno, v tomto je to vždy náročné. Podaril sa mi skok, čo som nečakal, pretože na konzervatóriu som študoval len rok a pol a potom som išiel hneď na HAMU. Na konzervatóriu sú mladší ľudia, od nich sa nedá čakať, že budú hrať ťažké skladby, preto bolo hľadanie niekoho vhodného veľmi ťažké. Keď som bol v Prahe, bolo to online formou, nemal som teda reálne skúsenosti, ako to funguje tam. Začínam sa však do toho dostávať a spoznal som holky, s ktorými sa mi dobre spolupracuje. Chcem ísť nahrávať aj jedno dychové sexteto, na ktoré sa mi vďaka bývalému profesorovi na konzervatóriu podarilo zohnať fajn ľudí, len treba zohnať peniaze. Postupne sa naberajú kontakty a človek si z nich už môže vyberať.

Sh: Majú tieto vysoké školy, VŠMU alebo HAMU, oficiálne teleso, ktoré vzniká napríklad v rámci záverečnej skúšky, alebo nejaký malý orchester?

Richard: Myslím, že tam majú povinné ansáble, ale neviem.

Sh: Mne sa marí, že som počula na Vltave rozhovor s jednou skladateľkou a ona povedala, že mala pre záverečnú prácu k dispozícii nejaké teleso. To bolo určené k tomu, aby hralo všetky záverečné práce.

Richard: Vždy je super, keď má skladateľ možnosť takéhoto telesa. Napísať dobre hudbu je jedna vec, aby bola hrateľná je druhá vec a do tretice treba na to zohnať správnych ľudí, aby ich to bavilo hrať.

Sh: Spomenula som si, že to bola Eliška Cilková. Ona potom odišla do New Yorku, už po vysokej škole mala štipendium. A strašne sa jej páčilo, že mali k dispozícii knižnicu s partitúrami a celé dni tam mohli chodiť. Akúkoľvek partitúru, ktorú si vymysleli, išli pozrieť do knižnice a mohli si to študovať. Bol si niekedy v Prahe?

Richard: Bol som tam dva týždne, ale mne dala škola dosť už počas online výučby. Bolo veľa informácií, ktoré sa za ten rok na mňa nabalili. Keď som tam bol, videl som, že v rámci knižnice majú pekné prostredie.

Sh: Bude sa ti tam páčiť.

Richard: Ja si myslím, že úplne.

Sh: A teraz to máte ako? Zase ste online?

Richard: Zatiaľ to vyzerá, že normálne, no možno kolektívne predmety budú online. Mám veľa predmetov, kde sú len traja, štyria ľudia, takže to by mohlo fungovať aspoň v obmedzenom režime.

Sh: Povedz nám ešte niečo o tvojom projekte Boh Vajec.

Richard: To je taký môj vlastný svet.

Sh: Tam si nikoho nepúšťaš?

Richard: Toto mám vyslovene celé vo svojej réžii a robím to tak, ako ma to baví. Všetko nahrávam sám a chcem sa tomu venovať dlhodobo. Ale Eva mi tam občas chodí škriekať, že?

Eva: Áno, už som Bohovi Vajec spievala v zopár piesňach. Uvidíme, či bude táto spolupráca pokračovať aj v budúcnosti.

Sh: On si riadi svoj vajcový vesmír, uvidíme, či nás doňho pripustí aspoň nazrieť. Ešte som ťa zachytila aj v projekte Raptor Koch. Objavil si sa tam v živej zostave.

Richard: Áno, tam mám inú pozíciu. Ten interpret sa volá Stano Sninský a žije v Jasenove, má asi 50 albumov. A je to úplne iný druh srandy, lebo tie jeho šialenosti hráme s kamošmi, s ktorými sme prepletení cez iné projekty a kapely. Stano si robí všetko sám a dlho nevedel zohnať správnu partiu, až sme si nakoniec sadli. Mňa tam zavolal Marek Buranovský. Baví nás hrať jeho veci, lebo ich má dobre komponované. Takže mňa to aj v bicích posunulo.

Sh: Teraz poprosíme Evu a jej pohľad do týchto projektov.

Eva: Páči sa mi to a chodím na všetky koncerty.

Sh: Vy nie ste Bratislavčania, ste zo Senice?

Eva: Ja som zo Stupavy

Sh: Máte pocit, že sa vo vašich mestách niečo hudobne deje?

Richard: V Senici rozhodne nič. Je to klasická malomestská kultúra. Sú tam kapely, nejaké folklórne súbory, občas sa udeje kultúrne leto a zahrá tam napríklad Gladiátor. Povedal by som, že toto mesto nie je príliš kultúrne, preto ma to ani neláka ísť naspäť. Aj keď sa sem rád vraciam kvôli super rodine a je tam kľudné prostredie.

Sh: Kedysi bola v Kunove pri Senici Čajovňa U Sousedů.

Richard: Áno, viem, čo myslíš.

Sh: To bol taký bod, kde chodili všetky alternatívne kapely. Bola tam Milena, ktorá to celé organizovala a potom, bohužiaľ, zahynula pri nehode, ale vtedy to už ani neexistovalo. Je zaujímavé, že v menších mestách sa vždy objaví zázračný človek, ktorý k sebe pritiahne ľudí, aby mu pomáhali.

Richard: Hej, pripomenula si mi tú čajovňu, takže predsa som zabudol na jednu fajn vec.

Eva: V Stupave sú Dni Zelá, potom ešte zabíjačka a máme tam synagógu, kde sa snažia robiť koncerty a kultúrne podujatia. Kedysi sme mali amfiteáter, ten potom prešiel do súkromného vlastníctva.

Sh: Vy ste teraz viac menej v Bratislave, aj tu bývate?

Eva: Od 14-tich som tu bola každý deň a do Stupavy som sa chodila iba vyspať.

Sh: Ako vnímate Bratislavu, páči sa vám tu?

Eva: Je tu super, je to malé a pekné mesto.

Richard: Za tie roky, čo som tu býval, sa mi tu podarilo nájsť fajn ľudí a kamošov.

Sh: Mne sa páči v Bratislave, že tu vznikajú teké hudobné bunky a točí sa to okolo skúšobní a klubov. Niektoré vznikajú, niektoré zanikajú, je to premenlivé. Nie je to niečo dlhodobé, čo by napomáhalo jednoliatemu rozvoju hudobnej scény. Napríklad na Továrenskej bola celá kolónia skúšobní a už je to zbúrané. Ale keď sa tu zjaví nejaký muzikant, hneď ho všetci spoznajú a zistia, či s ním chcú spolupracovať. Podľa mňa je to celkom fajn, žijeme tu v takom závetrí. Aj keď sme cestovali po Európe a koncertovali, vždy sme sa vracali, tu je taký kľud. A nikdy sme sa nechceli presťahovať inde. Je to vlastne lacné zázemie. Uvidíme, čo s tebou urobí Praha, Richard.

Richard: Hej, som zvedavý, ale rád by som sa sem vrátil a ďalej robil veci a snažil sa to tu spraviť krajším.

Sh: Máš také patriotické cítenie, hej?

Richard: Naozaj to tu mám rád a príde mi fajn sa tu realizovať. No teraz by som bol rád v Prahe a skúsil nadobudnúť iné skúsenosti a jedného dňa prísť naspäť a snažiť sa tu kultúrne vyžiť.

Sh: Niekoľko našich interpretov žije v Prahe. Katarzia sa tam odsťahovala, tiež Ela so svojou kapelou Tolstoys sú teraz v Prahe, ale Ela ide ďalej do Berlína. Jožko Rezník je tam. Je zaujímavé, že Praha takto priťahuje. Veľa mladých muzikantov naberá svoje hudobné vzdelanie z Youtube. Robili ste to aj vy? Pozerali ste si nejakých muzikantov, ktorí robia masterclassy na internete a čerpali ste z toho?

Richard: No jasné, prečo by sme to nerobili? Je to super, ak niečo neviem a chcem sa naučiť základy indickej hudby, naťukám si to a mám tam chlapíka, ktorý mi ukazuje všetko od začiatku. Veľmi ma to jedno obdobie bavilo a bol som do toho vyslovene zažratý. Niektorí youtuberi mali premakané videá a podľa mňa to bolo prínosné. Človek si len klikne na to, čo ho zaujíma a môže sa rozvíjať.

Sh: Školstvo by sa takto dalo úplne jednoducho reformovať, lebo sú dostupné online nástroje a kvalitný obsah. Stačil by tútor, no už by to nebola otázka učenia, skôr by to bolo pre motivovaných mladých ľudí, ktorí vedia, čo chcú, čím sa chcú zaoberať. Bolo by fajn, ak by sa im niekto venoval a formoval ich.

Richard: Stretol som sa aj s tým, že to často využívajú profesori. Napríklad, keď sme mali online inštrumentáciu, nebolo to úplne praktické, pretože inštrumentácia je naozaj o tom, že človek musí počuť reálny nástroj. Učiteľ jednoducho na to nemal priestor, preto nám posielal týchto youtuberov a mne to vtedy prišlo hrozne vtipné, lebo všetky tie videá som pozeral už rok predtým.

Sh: Super, ale aj výber je dôležité urobiť, lebo je tam tohto veľa.

Richard: Občas si treba dávať pozor, lebo nie každý lektor alebo youtuber hovorí stopercentnú pravdu. Zažil som aj to, že som na niečo klikol, pozeral a hovorím si, že fúúú aká blbosť.

Sh: Sú okrem Youtube nejaké iné platformy? Také skôr pre klasických muzikantov, kde je to už preosiate a dá sa z toho čerpať?

Eva: Veľa hudobníkov má Patreon.

Sh: Tam si skôr nájdeš jedného konkrétneho, ktorého chceš sledovať dlhší čas a o ktorom vieš, že je na ceste, ktorá zaujíma aj teba. Je to skôr o jednotlivých osobnostiach alebo kapelách. Príde mi to fanúšikovské a sú tam aj pekné sociálne projekty. Hrali ste tento rok koncerty a mali ste z nich nejaké dobré zážitky? Prípadne, zlé zážitky?

Eva: Hrali sme koncerty a bolo to fantastické, teším sa z toho, lebo pre mňa to bola úplne nová skúsenosť. Predtým som hrala iba klasické koncerty cez ZUŠku alebo konzervatórium. Z takéhoto vystupovania som mala vždy stres, lebo je tam nechutná atmosféra. Sedíš za klavírom, v hľadisku sedia rodičia, učitelia, je tam hrobové ticho. Šmýkajú sa mi ruky a celé je to super, ale potom zahrám jeden tón mimo a zrazu mám strašný stres.

Richard: Z toho vznikajú všetky psychické problémy v ZUŠke.

Eva: Toto bola moja jediná skúsenosť z verejného hrania, preto som nevedela, do čoho idem a bola som z toho aj trocha vydesená, že ako zareagujem, keď tam budem s kapelou. Najprv sme hrali v triu v Klubtúure ešte v januári, potom na Pohode a to bol náš prvý live koncert s celou kapelou. Bola som prekvapená, bavilo ma to a nebola som vôbec vydesená, iba som si to užívala a to mi zostalo, takže všetky koncerty sú super. Teším sa z toho, že máme možnosť hrať a dúfam, že to vydrží čo najdlhšie.

Sh: Myslím si, že teraz bude prestávka, ale po novom roku sa to zase rozbehne. Aj keď musím povedať, že to nekonečné muzikantské cestovanie tiež nie je úplne ideálne.

Eva: Mám výborný príbeh, keď sme hrali v Diere do sveta v Liptovskom Mikuláši. Chceli sme vybabrať s cesťákom, aby sme ušetrili a išli iba jedným autom. Dohodli sme sa, že ja a Rišo pôjdeme vlakom, lebo máme študentské preukazy. A potom sme zistili, že preukazy nám neplatia a vyšlo nás to finančne rovnako, ako keby sme išli ďalším autom.

Richard: Hej, lebo Eve už skončila platnosť preukazu a ja som nemal aktivovaný český preukaz na Slovensku.

Sh: My sme jazdili dvanásť rokov vlakom všade, po Európe aj v Amerike. A bol to najlepšie strávený cestovateľský čas. Všade som prišla oddýchnutá. Len čo sa týka nástrojov, tak tie bolo treba nosiť.

Eva: Veď to, keby človek nemusel so sebou všetko ťahať, všade by som chodila pešo.

Sh: S týmto sa nedá príliš vybabrať. Keď sme boli v Amerike, povedali sme aj bookerke, že budeme cestovať vlakom a ona ostala prekvapená. Smiala sa, no keď sme jej ukázali, koľko to stojí, zrazu jej napadlo, že to musí povedať všetkým muzikantom, aké je to lacné. Ale naozaj to nie je pre každého, gitara alebo niečo podobné, to sa dá, bubny, to už je horšie.

Eva: Ale teraz si to užijeme, ďalší štvrtok pôjdeme vlakom do Brna. Budeme tam hrať.

Sh: Veľmi sa teším, že ste pribudli do našej rodiny a na záver debaty musím priznať, že ste boli jeden z prípadov, ktorý som takmer prepásla. Chodieva veľa ponúk a toto, keď som počúvala, hovorím si, že je to zaujímavé. No potom som riešila niečo iné a už som sa k tým nahrávkam nevrátila, až Ondrej alebo Alex mi to opäť pripomenuli. Jeden z nich mi hovorí, že ty si to počúvala? Je to fantastické. Takmer som to prepásla aj kvôli tomu, že tam bola požiadavka na vydanie o dva týždne.

Richard: A my by sme prepásli takýto super rozhovor, ešte že to takto nedopadlo.

Sh: Takže nabudúce si takéto termíny, že album chcete vydať o dva týždne, nechajte pre seba.

Eva: A ako krásne to dopadlo.

Sh: Ešte nevieme, ako to dopadlo, lebo druhá polovica albumu, ktorú ste sľúbili, nie je vydaná. Dúfajme, že sa dovtedy nestane nič zradné, čo by vydanie znemožnilo. Takže blahoželám k prvému dlho hrajúcemu opusu a keď tie dva spojíme, to už bude taký hovoriaci opus. Koľko to vlastne bude mať?

Richard: Asi polhodinu.

Sh: Tak to ešte nie je úplne dlhohrajúci.

Eva: Príde na jeseň.

Sh: Dobre, tešíme sa teda na budúcu jeseň.

Autor rozhovoru: Shina
Foto: Imrich Pisarovič
Prepis a editácia: Shina a Alexander Čerevka